Moje roky pri Waffen SS – časť 1.

Moje roky pri Waffen SS

 Kees van Rijn              

V dnešnej dobe je pomerne vzácne, keď majú mladí ľudia  možnosť  vypočuť  si múdrosť veľkých mužov  minulosti. Vo svojich uponáhľaných životoch nachádzame príliš málo času pre poučenie sa zo skúseností našich otcov. Nasledujúci článok je pomerne obsiahli vďaka priestoru, ktorý mu magazín RESISTANCE venoval. S naozajstnou hrdosťou hovorím, že je to jeden z najskvelejších článkov, ktoré doteraz v našom magazíne vyšli. Je to príbeh mladého holandského chlapca, ktorý odišiel do Nemecka a splnil si svoj sen stať sa Národným Socialistom a príslušníkom Waffen SS. Od jeho prvých dní u Hitlerjugend až po posledné zúrivé boje na ruskej fronte buďte pripravení na vzrušujúce dobrodružstvo, ktoré uvidíte očami  muža, ktorý jesvedkom veľkolepej aj tragickej histórie. Na jednej stranu uvidíte podrobné a úchvatné spomienky na históriu a na druhej strane potrebné rady pro moderné hnutie.Kees van Rijn sa narodil 30. decembra 1925 v Holandskom  Vleutene. V 16 rokoch začal s výcvikom a vzdelávaním u Waffen SS. Neskôr sa stal príslušníkom piatej Waffen SS Panzer Grenadier Division Wiking (pancierová granátnická divízia). Je nositeľom železného kríža 1. triedy, železného kríža 2. triedy, bronzovej pracky za  boj zblízka (Nahkampfspange), striebornej medaily za zranenie (Verwundeten Abzeichen Silver) a pechotnej útočnej bronzovej medaily (Infanterie Sturm Abzeichen Bronze). Bojoval v Rusku, Poľsku, na Kaukaze, v Nemecku, Belgicku, Juhoslávii a v ďalších zemiach.

    Že to bolo správne, to bola v mojich očiach jasná vec. Ale nie, že by som nenávidel všetkých  židov. Žili sme v štvrti, kde boli i nejakí židia a s tými chalanmi som hrával football a baseball. Tak isto so mnou boli v triede. Nič mimoriadneho, žid bol židák, robili sa nejaké vtipy, ale všetko bolo normálne. Robili sme aj belgické vtipy a neznamenalo to, že by boli Belgičania niečo menej než my. A žid neznamenal niečo menej než ja. Boli to proste židáci a to bolo všetko. Nič to pre mňa neznamenalo.    

Ale keď sa rozkríklo, že som vstúpil do Jeugdstorm (mládežnícka organizácia; pozn. prekl.) – v skutočnosti to bolo dokonca oznámené v triede, aby som mal problémy – bol som zosmiešňovaný. Nerobil som si s tím ale žiadne starosti, pretože som bol dosť potrestaný aj doma. Bol som na to zvyknutý a netrápilo ma to. V mojom susedstve žili tiež nejakí prisťahovalci z nemeckého Dusseldorfu a Dortmundu. Jeden z nich bol žid a ten všetkých varoval pred tým, čo v skutočnosti predstavuje Národní Socializmus.. Volal sa Lewandorsky a to meno mi znelo cudzo, aj keď tí ostatní boli plne asimilovaní.V zásade som s nimi nemal žiadne problémy. Prvé trenice prišli, keď ma začali odmietať kôli spevu piesní v Jeugdstormu. Ale ja som tieto problémy nezačal, nie, to oni odvrhli a

      Všetko, čo som sa dozvedal v Jeugdstormu, som porovnával so skutočnosťou a potom sa moje oči otvorili a poviem vám, za akých okolností. Zrazu som pochopil, proti čomu musím bojovať. To, čo som zistil v Jeugdstormu, bola pravda. To, čo nás učili, zodpovedalo presne tomu, čo som čítal v novinách. Našiel som skutočnú pravdu a moje myslenie už nemohlo nič zmeniť. Nedržali sme sa slepo toho, čo nám vraveli. Žili sme v reálnom svete a to, čo nás učili, sme porovnávali s tím, čo sme čítali a poznávali inde. Preto som pochopil, kde je pravda.

 Odjazd do Nemecka    

      Keď so mal 14 rokov, dokončil som základnú školu a oznámil rodičom, že chcem ísť do Nemecka. Otec sa na mňa pozrel, akoby sa mu pred očami zrútil celý svet. Potom začal šalieť a zúril viac než kedykoľvek predtým. Rozbehol sa ku mne, schmatol ma za tričko a vravel: Ak sa tam opovážiš ísť, prerazím ti ruky a nohy. To ale na mňa nemalo žiaden vplyv, pretože mi aj tak nepovedal viac než pár vyhrážok. Môj ciel bol jasný a nič ma nemohlo zastaviť. Vzhľadom k môjmu veku som pre získanie pasu potreboval podpis rodičov. Bol som ale chytrý a našiel som cestu, ako to obísť. Mal som niekoľko školských vysvedčení s otcovými podpismi, ktoré nebolo ťké napodobniť, čo som aj urobil. Potom som prišiel na pracovný úrad, kde som povedal, že otec súhlasí s mojím odjazdom do Nemecka a oni dali moje meno do zoznamu. Dostal som tlačivo, pas, štyridsať guldenov, nejaké montérky a pracovné topánky a bol som pripravený vyraziť. Rodičom som sa to neodvážil povedať, takže som všetky veci musel schovávať. Moju izbu stále kontrolovali, pretože som ohľadne mládežníckeho hnutia a Národného Socializmu zhromažďoval všetko, čo sa mi dostalo do rúk a vždy, keď niečo našli, tak to spálili.

Preto som si všetko schovával pod hromadu dreva na lúke. Tú noc, keď som si naplánoval odchod, musel otec vytušiť, že sa niečo deje, pretože ma zamkol v izbe. Bol som na treťom poschodí a musel som nájsť cestu, ako sa dostať dole.     

     Tak som o 4 ráno vyliezol z okna a zo šplhal po odkvapovej rúre. Rýchlo a isto som zliezol dole, zobral svoje veci a zmizol. Prišiel som na stanicu a chcel som odísť prvým vlakom do Nemecka. Kamže by si chcel lístok? spýtal sa ma pokladník. Vyhŕkol som náhodný názov jedného nemeckého mesta: .Ossnabrack.. Ani som nevedel, kde to je! Okolo bola kopa ľudí, ktorý išli do Nemecka za prácou, ale všetci boli starší ako ja. Vo vlaku sa so mnou dali do reči nejakí ľudia: .To si si dosť privstal, na takého malého chlapca!. Hrdo som odpovedal: .Áno, pretože idem do Nemecka.. .Čo ideš robiť do Nemecka?. vyrazil na mňa drsne jeden chlap..Ty si sa zbláznil, vie o tom tvoj otec?. pridal sa ďalší. Ale mne to bolo jedno, bol som na svoje rozhodnutie hrdý. Ich opozícia nemohla mojim presvedčením nijako otriasť.    

Keď sme dorazili do Ossnabracku, vystúpil som na hlavnej stanici, rozhliadol sa okolo a pomyslel si: .Tak, som tu… a čo teraz?. Bol som v 14 rokoch úplne sám v cudzej zemi. Nevedel som, čo robiť. Rozhliadal som sa okolo, až som zbadal veľkú budovu s obrovským nápisom Arbeidsamt. Pomyslel som si: .Arbeid… to znamená práca!. Vošiel som do úradu a predložil svoje doklady mužovi za prepážkou. V Ordungu,. povedal, .potrebujeme robotníkov do oceliarskych a meďiarskych závodov.. .Ja nechcem pracovať v továrni, keby to šlo., odpovedal som mu. .Čo teda chceš robiť? Čo máš za vzdelanie?. odpovedal s údivom a rozčúlene, že si chce taký malý teenager vyberať, čo bude robiť, zatiaľ čo je toľko Európanov bez práce. .Vlastne žiadne,. odpovedal som bez obalu a trochu vypol hruď, .chcem byť muzikantom.. .Takých máme dosť., odpovedal naštvane. .Alebo robiť na statku – niečo o tom viem. dodal som rýchlo. .Teda v poľnohospodárste .? Áno. Tam je stále čo robiť.. Vybavil jeden telefonát a po krátkom čakaní mi povedal, kam pôjdem. Do malého mestečka menom Riess. Mal by som tam byť prijatý.    

     Tak som tam došiel a muž, ktorý tam na mňa čakal, mal veľké fúzy a obrovskú postavu, s ktorou by mohol robiť strážcu Kaisera Wilhelma. Bol to veľmi svalnatý, mohutný sedliak..Ty si ten Holanďan?. zahučal svojím hlbokým hlasom. .Ja som Heinrich.. .Ja somKees. odpovedal som. .Čo je to za meno? Nikdy predtým som také nepočul… si prví Cheese (syr), ktorého poznám!. povedal s potlačovaným smiechom. Potom ma vzal a išli sme cez pole, až sme dorazili k jeho statku. Predstavil ma svojej žene, ktorá bola veľmi malá a svojmu synovi Karlovi, ktorý bol presne v mojom veku a mladšej sestre. Jeho dvaja starší synovia byli v armáde, zatiaľ čo Karl bol ešte doma. Karl sa stal mojím blízkym kamarátom a jedným z kľúčov k môjmu ďalšiemu osudu. 

Hitlerjugend s Karlom     

Najprv som sa samozrejme musel zlepšiť v nemčine a potom som išiel s Karlom k Hitlerjugend. H.J. mala pravidelné stretnutia v stredu večer a každý člen sa ne tejto schôdze musel povinne zúčastňovať. Chcel som všetko dôkladne spoznať. V 14 rokoch som sa učil jazdiť na motorke, šoférovať auto, robiť rôzne športy atd., a to všetko zadarmo. Boli to krásne zážitky a človek si pritom vybudoval pevné kamarátstva s ostatnými bratmi. Výlety, ako napríklad do .Ostsee., sa robili vždy pešo alebo na bicykloch, nikdy vlakom.          

Tak sme mali množstvo pohybu. Niesli sme si naše zástavy, celí rozrušení z všetkých zážitkov. Počas výletov sme spali na statkoch, kde sme jedli výdatné jedlá od sedliakov. Ľudia boli veľmi priateľskí a pohostinní. Nikdy som nepočuli jediné negatívne slovo, ani jedno. Starali sa o nás ako o vlastné deti a aj pre nás boli súčasťou veľkej rodiny. Všetko to bolo tak nádherné a pochopiteľne ma to podporovalo v politickom smere, ktorým som chcel ísť.               

Vravel som si, že keď ľudia preukazujú takú jednotu a silu k dosiahnutiu svojich cieľov tak tie ciele musia byť dobré. Všetci odporcovia Národného Socializmu by zmenili názor, keby tu byli svedkami silného zmyslu súdržnosti, na ktorom sa podieľal každý z nás. Ale moja ďalšia skúsenosť zatienila všetko predchádzajúce. Bol to slávny zjazd v Norimbergu v roku 1939. 

Stranícky zjazd v Norimberku     

Z cesty na obrovský národno socialistický zjazd v Norimbergu sme boli všetci uchvátení. Bola to veľkolepá udalosť. Vzali sme naše bicykle a vyrazili na dlhú cestu. Cesta na bicykloch z Ossnabrucku do Norimbergu nie je práve najkratšia. Nakoniec sme tam ale dorazili, cez deň rýchlo idúci a v noci spiaci na poliach. Boli sme síce unavení, ale hnali sme sa stále vpred s myšlienkou, že sa tam musíme dostať. Medzi nami vládla disciplína, bol to zdraviu prospešný život a všetko bolo skvelé. Raz nás jeden sedliak požiadal o pomoc, tak sme sa ochotne a dobrovoľne na celý deň zastavili, aby sme mu na jeho pozemku pomohli. Síce sme stratili drahocenný čas, ale netrápilo nás to. Radi sme pomohli kdekoľvek, kde to bolo potrebné, presne v duchu ideálov, ktoré nás spájaly.    

Konečne sme sa priblížili k Norimbergu a keď som sa pozrel na obzor, nemohol som uveriť vlastním očiam. Priestor predo mnou pokrývali tisíce stanov. Z tej rozľahlosti vyžarovala obrovská sila. Všade plápolali táboráky a každá skupina mladých sa musela starať o dané veci. Museli  ste sa sami postarať o svoj chlieb, zemiaky a mäso a museli ste si sami uvariť jedlo. Po niekoľkých dňoch už  dorazili úplne všetci a ja som vôbec nemal predstavu, koľko tisíc ľudí tu je. Jungvolk, Hitlerjugend, BDM dievčatá, tí všetci tvorili obrovskú masu. Bolo tu viac než 55 000 mužov z .Arbeidsdienst. (pracovnej služby) a okolo pochodovali obrovské jednotky SA. To všetko vzbudzovalo rešpekt. A potom vystúpil .Der Führer.. Vtedy som prvý krát uvidel Hitlera na vlastné oči. Stál pred nami a zdal sa byť viac než človekom. A prehovoril k nám a my sme boli jeho mládež! Bolo neuveriteľné, ako to všetko prebiehalo, bolo to fantastické! Piesne sme spievali jednohlasne, nie chaoticky. Všetko sa vydarilo a bolo to výsledkom enormnej vôle, ktorá bola zakorenená v ľuďoch pracujúcich na spoločnej budúcnosti, na dosiahnutí sna, na ktorom sme sa všetci podieľali.     

Celá scenéria bola ako symbol na propagandistickom obrázku – navrchu svastika, ktorá žiari ako slnko nad hlavami ľudí! Ó, ako sa plietli všetci tí, ktorí vraveli, že svastika je úplne nepoužiteľná blbosť! Zapôsobila a stále pôsobí! Každý z nás, či už veľký alebo malý, sa na tom podieľal!

Potom prišla doba, kedy som bol pripravený narukovať do armády. 

Pripravený pre armádu     

Videl som, že nemecká armáda bola veľmi disciplinovaná, silná a pripravená k boju. Ktokoľvek videl jej drvivé víťazstvá, nemohol mať  o jej sile pochybnosti. Juhoslávia bola zdolaná za 3 týždne, čo nebola ľahká úloha, pretože to bola tvrdá zem s rôznymi skupinami ľudí, ktoré sa vzájomne nenávideli a likvidovali. Terén bol mimoriadne ťažký a dostať sa cez zasnené hory nebolo jednoduché ani s modernými vozidlami. Dali sa prekonať len pomocou mulíc alebo peši. Nejeden človek to považoval za vôbec najväčší výkon nemeckej armády. Videl som vynikajúce zbrane a obrovskú vôľu, ktorým sa žiadna iná zem nemohla ani priblížiť.     

Pridal som sa a chcel som pomôcť zničiť komunizmus. Tím som zároveň chcel pomôcť vybudovať novú, rozkvitajúcu Európu na pevných základoch. Po tom všetkom, čo som čítal, videl a počul, som vedel, že musím vstúpiť do tejto veľkej a hrdej armády ničiacej komunizmus. Môžem povedať, že pre väčšinu vojakov, ktorých som poznal a vlastne pre všetkých holandských dobrovoľníkov, ktorých som poznal najlepšie, bolo najväčšou motiváciou zničenie komunizmu a oslobodenie Európy od tohto neľudského systému, v ktorom boli ľudia iba číslami. V tejto dobe mal komunizmus dostatočnú vojenskou silu k tomu, aby sa prehnal cez celú Európu, keby sme neboli na stráži. To bolo to, čo sme chceli zastaviť a zlikvidovať. Chceli sme usporiadanú spoločnosť pod vedením Národného Socializmu, v ktorom by naši ľudia prosperovali! Som jeden z tých, ktorí stále chcú byť na fronte, dokonca aj dnes.     

Tak som vstúpil do elitných jednotiek, do Waffen SS. Boli sme cvičení ako .Einzelkampfer. (samostatný bojovník). Keď bolo treba, dokázal obyčajný vojak s takýmto výcvikom prevziať velenie jednotky alebo podobne obtiažnu úlohu. Keď muž pred tebou padol, musel si ísť vpred a vtedy sa mohlo stať, že sa normálny vojak stal vodcom jednotky. V tom bola sila Waffen SS. V tom bol ten rozdiel medzi Waffen SS a Wehrmachtem. My sme boli lepšie vycvičení k riešeniu nepredvídateľných situácií. Nie že by som si myslel, že Wehrmacht bol niečo menej. Vôbec nie. Robili všetko, čo bolo v ich silách a ako najlepšie mohli. Prvé mesiace výcviku boli veľmi tvrdé, to vám môžem povedať. Ale zvládol som to a vydržal. Odišiel som na front do Ruska a bol som tam trikrát zranený. Avšak netrafili ma ani do srdca ani do hlavy a mohol som stále bojovať, takže ma vlastne vôbec triafať nemuseli.

Moje železné kríže     

      Spolu s ďalšími kamarátmi som dostal železný kríž druhej triedy (EK 2). Udelili nám ho menom Vodcu za statočnosť v boji. Železný kríž. prvej triedy som dostal po tragédii pri Čerkass, ktorú som spolu s ďalšími prežil. Uprostred boja sme prechádzali zamrznutou riekou so silným spodným prúdom a zahynulo tu mnoho vojakov. Pretože ňou prechádzalo toľko ľudí, ľad praskal a všetci sa museli dostať na druhú stranu medzi dierami a roztriešteným ľadom. Veľa vojakov bolo zabitých masívnou paľbou .Ivana.(ako sme vraveli Rusom). Keď si mal to šťastie a dostal si sa na druhú stranu rieky, musel si vyliezť do kopca, takže .Ivanovia. mohli pozabíjať veľa našich vojakov aj so zavretými očami, čo aj urobili. Poskakoval som z jedného kusu ľadu na druhý a mal som šťastie, že som sa nešmykol a bezpečne sa dostal za kopec. Tam ležal guľomet, tak som si ho vzal. Potom som sa postavil a nikoho som okolo nevidel. Mali sme ťažké straty a vyzeralo to, akoby sa prihnala obrovská vlna a všetkých odniesla preč. Nezostal skoro nikto.     

O chvíľu neskôr sa cez kopec dostali aj ďalší muži, ktorí ku mne prišli s tým, že ich povediem, pretože som nižší dôstojník a oni to spoznali. (samozrejme, to nebola pravda). Našťastie som mal vo vrecku stále mapu, pretože som tu mal spraviť nejakú pešiu hliadku. Vo chvíli som zhromaždil tucet mužov a povedal im, že sa odtiaľto musíme dostať. Keby .Ivan. dostal ďalšiu podporu, zložil by nás. Vedel som, že sa musíme stále hýbať, aby sme unikli smrti zmrznutím. Cez deň sme museli spať, v noci ísť a pokúšať sa dostať domov a získať nejaké jedlo, hoc ho i ukradnúť, keby to nešlo inak. Tri dni sme šli na východ a potom tri dni na juh. Mal som kompas, takže sme vedeli smer. Keď sme šli už tri alebo štyri dni, tak to chceli vzdať dvaja Rumuni, ktorí boli s nami a nariekali ako deti..Je to na vás., povedal som im. .Môžete ísť s nami, alebo tu zostať, ale bez zbraní… tie budeme potrebovať. Nechceli svoje zbrane odovzdať, tak som povedal: .Poďte s nami, lebo tu umriete.. Jeden z nich ale zahundral: .Ale pane, keď pôjdeme s vami, tak aj tak umrieme!..To je možné, odpovedal som, ale s nami máte aspoň šancu prežiť. Ak zostanete tu  je vaša smrť istá. Zbrane nepotrebujete, pretože vás mráz zabije skôr ako Rusy!. Nakoniec tam zostali, pretože už neboli schopní pokračovať. Vzdali to. Dali nám svoje zbrane a museli sme ich tam nechať. Nepochybujem, že na tom mieste zomreli. Inak to nemohlo skončiť.     

Zvyšok skupiny vyrazil vpred. Asi po troch dňoch sme počuli tanky a autá. Vzal som ešte jedného vojaka a šli sme sa pozrieť, čo sú zač. Vysvitlo, že je to ruská kolóna presúvajúca sa na front, ako sme spoznali podľa ich nákladu a oblečenia, ktoré mali. V ich výbave boli dokonca americké autá! Nevedeli sme, ako je to na front ďaleko a už sme boli poriadne vyčerpaní. Dal som svojej jednotke nasledujúce inštrukcie: .Nenápadne tu zostaneme a ako náhle sa ich kolóna pohne, tak prepadneme ich posledné auto a v tichosti tých Rusov zabijeme. Potom si oblečieme ich čapice a kabáty cez naše vlastné uniformy a pôjdeme s nimi..To sa nám podarilo. Jeden z našej skupiny bol Maďar, ktorý vedel rusky, takže ja som šoféroval a on sedel vedľa mňa. Ruku mal zaviazanú, aby to vyzeralo, že je zranený. Ostatní boli vzadu medzi debnami a prikrývkami. Kolóna išla stále vpred a my sme sa držali za nimi. Išli sme tak dva dni a dve noci. Dokonca sme jedli spoločne s Rusmi, ale s nikým sme nehovorili. Natankovali sme benzín do auta a všetko šlo ako po masle, žiaden .Ivan. nám nerobil problémy. Nemali ani poňatia o tom, že sme nemeckí vojaci, pretože sme svoje uniformy skryli pod ruské kabáty.    

Po dvoch nociach sme zastavili a videli granáty lietajúce vzduchom. Boli sme na hlavnej bojovej línii, naozaj na fronte, v zápale boje! Nastal čas k nášmu úteku. Najskôr sme sa naraňajkovali, potom sme do plnej nádrže nášho Studebakeru hodili ručný granát a súčasne s obrovskou explóziou odchádzali. Celú kolónu zachvátila panika. Nikto nechápal, čo sa deje a my sme v tom zmätku zmizli preč.    

Razili sme si to smerom k vlastním jednotkám. Mali sme ale problém, pretože hliadky na nemeckej strane nás samozrejme považovali za Rusov. Preto sme vytvorili malý zbor, ktorý naraz zakričal: .Wir sind Deutsche, division Wiking, nicht schiessen!. (My sme Nemci, divízia Wiking, nestrieľajte!). Tak sme hulákali zo všetkých síl a nakoniec sme museli, v tom mraze, k naším jednotkám dôjsť do pol pása vyzlečený s rukami za hlavou. Keď sme k nim došli, tak sa pochopiteľne všetko rýchlo vysvetlilo. Narazili sme na jednotku divízie Herman Goering, a tí nám dali najesť a mohli sme sa konečne ohriať. Potom k nám prišiel ich veliteľ a povedal: .Potrebujem mužov, ako ste vy. Nechám si vás pri našej jednotky bojovať po našom boku!. Odpovedal som: .Wir sind Wikinger, und bleiben Wikinger.. (My sme vikingovia a zostávame vikingami.) Tak nás prepustil a my sme boli znovu začlenený do divízie Wiking. Po tej poslednej bitke skoro nikto neprežil a moja jednotka sa scvrkla z 5500 mužov na 36. Nakoniec nás prevelili z frontu do Krakowa na .Truppen Abungsplatz. (útvarové výcvikové stredisko) anaša divízia bola reorganizovaná. Dostali sme nové uniformy, nové zbrane a nových vojakov. A vtedy mi bol udelený môj železný kríž prvej triedy.

 preložené a uverejnené s povolením http://www.vzdelavaci-institut.com

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: