Verejný pacifizmus, alebo Cez násilie cesta nevedie

 

Príliš dlho sa naše rady potýkajú s násilím. Niet preto divu, že sme často označovaní za násilných, agresívnych jedincov, ktorých médiá vykresľujú priam ako asociálne typy s IQ blížiacim sa k hranici debility, ktorých jediným zmyslom života je alkohol a výtržnosti na futbalových zápasoch.

Z veľkej časti je to však smutná, nepríjemná pravda, ktorej raz budeme musieť čeliť v celej jej nahote. Naším problémom je neschopnosť mnohých uvedomiť si, že nie sme v spoločnosti na to, aby sme sa všetkých snažili „spasiť“.

Nie každý je natoľko uvedomelý, že svoju krajinu nepovažuje iba za pár písmenok v cestovnom pase, že svojmu pôvodu prikladá ten význam, ktorý táto skutočnosť má. Niektorým na tom nezáleží – a nevidím dôvod, prečo by sme ich mali nasilu nútiť svoje zmýšľanie zmeniť, podobne ako nevidím dôvod, prečo by som svoje zmýšľanie mal modifikovať podľa presvedčenia nejakého Daniela Mila či iného multi-kulti aktivistu plateného peniazmi špekulanta Schwartza (rozumej Sorosa). Zdá sa mi, že sa točíme v bludnom kruhu.

Zbytočne si budeme nahovárať, že glorifikovaním organizácií typu policajnými informátormi a agentami prešpikovaného Combat 18 a podobných samodeštrukčných pokusov niečo zmeniť v krátkom časovom horizonte, sa skutočne čosi za krátky čas zmení. Kdeže, priatelia, nežijeme v rozprávke.

Zmeniť sa musí naše myslenie. Nie sme tu na to, aby sme tĺkli ľudí po hlavách. Každý má nárok na svoj názor – hoci z nášho hľadiska ho môžeme pokladať za názor nesprávny, ale zmena musí nastať poskytnutím správneho a nasledovaniahodného príkladu.

Máte dojem, že ľudia chcú nasledovať alkoholikov, „prašivcov“ a podobný odpad spoločnosti, nie nepodobný tým, ktorých my sami označujeme za „feťákov“?

Ja si to teda nemyslím.So žalostnou situáciou v tzv. Hnutí sa potýkam prakticky od čias, kedy som sa do činnosti v ňom aktívne zapojil. Za ten čas však došlo len k malému kroku vpred – ak sa vôbec o nejakom pokroku dá hovoriť – a to i napriek možnostiam, ktoré sa nám ponúkajú napr. v moderných technológiách.

Prečo je to tak? Odpoveď nie je ťažké nájsť.Naši ľudia sa totiž k pro-bielym myšlienkam iba hlásia. Nemajú snahu ich praktizovať. Z toho potom vyplýva zaujímavý paradox – staviame sa proti spoločnosti, bez ktorej však nemôžeme existovať. Ako inak nazvať to, že na jednej strane sa odsudzuje „židovský biznis“, ktorý však veselo prekvitá v obchode s „naším“ oblečením či hudbou? Ako inak nazvať to, že napriek odsudzovaniu zločinnosti je mnoho – i vážených – „členov“ tzv. Hnutia zapojených v zločineckých štruktúrach, ktoré majú len pramálo spoločného s proklamovanými myšlienkami, ktoré sa snažíme hlásať?Vzniká tak zaujímavá symbióza dvoch protikladov – tzv. Hnutie potrebuje majoritnú spoločnosť, ktorá zase potrebuje tzv. Hnutie.

Čo tým chcem povedať? Nie je ťažké vystopovať vzorec chovania sa týchto protipólov – isté kruhy potrebujú násilnosti tzv. neonacistov, aby mohli napĺňať svoje vlastné ciele (zviditeľňovanie sa ĽPR po prípade Balážová, paradoxne i prípad Braňa Slamku, nehovoriac už o Danielovi Tupom) a samozrejme, nadmerná mediálna pozornosť a pocit vzdoru ženie tých istých „neonacistov“ k zbytočným činom, ktoré nikomu a ničomu nepomáhajú.Problém totiž nie je v našom zmýšľaní. Aj keď by sa niektorí „demokrati“ radi uchýlili k zákazu čo i len myslieť nezávisle od zavedenej „správnej línie myslenia“, v tomto problém nevidím. Nechcem ani povedať, že by sme sa mali premeniť na bezbranné ovečky, poslušne kráčajúce k bitúnku so spevom na perách. Ani náhodou.

Vzdorovať tyranii je potrebné – a je to i naša povinnosť. Ale nie bezmyšlienkovitými útokmi v alkoholovom „posilnení“, ale prezentovaním nasledovaniahodného príkladu pre iných. Istým príkladom je napríklad i projekt Hlavu Hore, venovaný na pomoc bielym rodinám a slobodným matkám. Takéto projekty, takéto aktivity musia byť našou prioritou.

Je jasné, že Systému sa takéto niečo páčiť nebude, keďže ten nepotrebuje uvedomelých ľudí stojacich na druhej strane pomyselnej barikády.

Naša militantnosť, náš vzdor, však musí byť defenzívny, podobný štrkáčovi na vlajkách Konfederácie pod nápisom „Don’t Tread On Me!“ (Nešliap po mne!). Pokiaľ ho nechávate na pokoji, nezaútočí – ale ak je nutné, výstražné zaštrkanie každého votrelca jasne upozorní. Ak si ten nedá povedať, má zväčša smolu.A rovnako tak i my. Ak táto spoločnosť chce pokračovať smerom k priepasti multikulturalizmu, ak niekomu chýbajú rasové nepokoje prisťahovalcov, šírenie drog a podobne, ten sa ich postupne dočká.

Našou úlohou je snaha zabezpečiť, aby sa tieto negatívne javy nedotýkali nás, našich rodín, našich blízkych. Nič menej, nič viac.  

Jedna odpoveď

  1. velmi pekny a rozumny clanok aj ke dby som vytkol par veci.s tym strkacom to bola pekna myslienka

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: