Boj proti úžere I.

Požičiavanie peňazí za úrok bolo odsúdené mužmi ako bol Platón, Aristoteles, Plutarchos, Seneca a Cicero, ranní otcovia kresťanskej cirkvi, väčšina pápežov a koncilov do roku 1830, podobne i modernými autormi ako Goethe a Wagner. Juri Lina 

Boj proti úžere siaha až k najrannejším známym začiatkom civilizácie. Odo dní Sumeru až po súčasnosť bojovali decentní ľudia proti tomuto nástroju síl temnoty. Účtovanie úroku bolo odsúdené starovekými gréckymi filozofmi. Peniaze boli pre nich čímsi mŕtvym, a niečomu mŕtvemu nie je umožnené rásť. Aristoteles napísal vo svojom diele Politika (Kniha I, časť X): “Najnenávidenejší druh, a z najväčšieho dôvodu, je úžera, ktorá vytvára zisk zo samotných peňazí, a nie z prirodzeného ich objektu. Pretože peniaze mali byť používané ako (prostriedok) výmeny, nie narastať skrze úrok. … Preto zo všetkých spôsobov nadobudnutia bohatstva je tento najneprirodzenejší.” Až do konca stredoveku bolo kresťanom zakázané prijímať úrok. Úročenie pôžičky sa rovnalo vražde a lúpeži. Neskôr boli tí, ktorí prijímali úrok, považovaní za kacírov.

Martin Luther otvorene uviedol: “Všetci úžerníci sú zlodeji a patria na šibenice.” Každý, kto požičiaval peniaze pri úrokovej miere 5-6 percent, bol považovaný za úžerníka. Počas stredoveku bolo požičiavanie na úrok dovolené iba Židom. V Deuteronomiu je Židovi zakázané brať úrok od svojho brata. No goj (nežid) jeho bratom nebol. A židovským extrémistom nebolo plienenie neznáme.

V starovekom Babylone bola legálna úroková miera 30 percent na peniaze a 50 percent na obilie. V Asýrii neexistovala pre úrokovú mieru žiadna hranica. Farmári sa často dostávali tak hlboko do dlžôb, že hynuli hladom spolu so svojimi rodinami. To viedlo k bezohľadnému využívaniu pôdy.

V meste Uruk v Sumeri žili dvaja bratia, ktorí požičiavali peniaze na úrok. Keď požičiavateľ nemohol svoju pôžičku splácať, prišiel o dom a musel pre bratov pracovať zadarmo. Otrok mohol byť taktiež požičiavaný iným zamestnávateľom. To je klasický príklad ekonomického otroctva.

Pred takmer 3700 rokmi vládca Babylonu, Chammurabi (1848 – 1805 pred Kristom), ktorý pochádzal z dynastie Amorejcov, prostredníctvom svojich zákonných ediktov (obsahujúcich 93 paragrafov) zakázal úročenie úroku, čo znamenalo, že požičiavateľ musel navyše k zdrojom, ktoré si požičal, pridať ovnaký objem v tovaroch alebo peniazoch. Každý, kto toto nariadenie porušil, bol závažne potrestaný, hoci len málo ľudí ho dodržiavalo. 282 Chammurabiho zákonov, napísaných v akkadčine, bolo nájdených pri vykopávkach v Suse v starovekom Élame (dnešnom Iráne) v rokoch 1901-1902.

Tribún Tiberus Gracchus v rímskej ríši sa v roku 133 pred Kristom pokúsil zredukovať moc požičiavateľov peňazí prostredníctvom striktnejších zákonov proti úžere, a obmedziť legálne vlastníctvo pôdy na lugeri (okolo 600 akrov) na rodinu. V tom istom roku bol zavraždený.

V roku 48 pred Kristom zbavil Julius Caesar peňažníkov práva vydávať mince a začal ich vydávať sám. S väčšou peňažnou zásobou bol schopný postaviť mnoho verejných budov. Obyčajný ľud oslavoval Caesara pre jeho prispenie k väčšej dostupnosti peňazí. No po jeho zavraždení nastal koniec dostupnosti peňazí. Peňažná zásoba bola zredukovaná o 90 percent. Dane vzrástli závratne vysoko. Výsledkom bolo to, že väčšina ľudí prišla o svoju pôdu a domov. Hanobenie Caesara pokračuje až dodnes.

Slobodomurári chceli počas 19. a 20. storočia nadobudnúť čo najviac bohatstva, aby mohli slúžiť svojim démonom.

Írska ekonómka Margrit Kennedy poukázala na to, že 1-percentná pôžička sa za 70 rokov zdvojnásobí. 3-percentná pôžička s akumulovaným úrokom sa zdvojnásobí už za 24 rokov. 6-percentná pôžička sa zdvojnásobí za 12 rokov, a 12-percentná už za 6 rokov.

Ak by niekto v roku 1 A.D. požičal jeden cent a požadoval 4-percentný úrok, v roku 1750 by mohol kúpiť zlato vo váhe celej Zeme. (pri 5-percentnom úroku by to bolo možné už v roku 1403). V roku 1990 by bol schopný kúpiť 12,246 takýchto “nugetov”.

Tieto extrémne príklady dokazujú, ako divoko úrok ničí ekonomiku každej krajiny.Po tzv. Francúzskej revolúcii sa začali v značnej miere používať papierové peniaze.

Aby sa stali ešte mocnejšími, začali obchodníci so zlatom praktizovať ekonomické podvody. Tajne požičiavali časť zlata vo svojich depozitoch a ponechávali si úrok z takýchto nelegálnych pôžičiek. Obchodníci so zlatom nato začali vydávať viac receipts (bankoviek) depozitov zlata, než mali zlata v skutočnosti, požičiavajúc tieto bankovky s úrokom. Požičiavaných bolo oveľa viac peňazí, než bolo krytie poskytovateľa pôžičky. Zanedlho títo peňažní podvodníci požičiavali až 10-krát viac peňazí, než mali uloženého zlata.

Toto porušenie dôvery sa stalo samozrejmosťou vo všetkých oblastiach sveta slobodomurárov. Americké banky majú právo požičiavať 10-krát viac peňazí, než skutočne majú. To znamená, že ich úrok sa v skutočnosti blíži k 80 percentám, a nie je 8 percent, ako sa oficiálne uvádza. Slobodomurárski bankári vytvárajú peniaze z ničoho a nútia nás z nich platiť úrok.

Prieuré de Sion v roku 1642 podnietilo – s pomocou požičiavateľov peňazí (predovšetkým portugalského rabína Menasseha ben Israela, žijúceho v Holandsku, a Antonia Fernandeza Mosesa Carvajala) – povstanie vedené Oliverom Cromwellom, ktoré viedlo v roku 1649 k vytvoreniu prvej repulbliky (commonwealth) v Anglicku. V roku 1643 prišla do Anglicka veľká skupina bohatých Židov. Stretli sa tam s portugalským veľvyslancom v Londýne, Antioniom de Souza, Marranom (t.j. španielsky krypto-Žid), kde sa preberali ďalšie kroky. Všetky tieto činnosti boli koordinované Carvajalom.

Zosadiac a popraviac Charlesa I v roku 1649 a vymenujúc sa v roku 1653 za diktátora, Cromwell sa stal krvilačným a nepriateľským voči kultúrnemu rozvoju, čo umožňilo peňažníkom posilniť ich finančnú moc. Za puritánskej vlády Lorda Protectora Cromwella bola hudba a ďalšie kultúrne aktivity prakticky zakázané. Zakázané boli dokonca farebné šaty.

V novembri 1688 (pod znamením Škorpióna) bol zvrhnutý katolícky anglický kráľ James II (Stuart) starostlivo pripravenou inváziou financovanou peniazmi amsterdamských Židov a vedenou Prieuré de Sion a Oranžským rádom. Kráľ unikol do francúzskeho exilu a vo februári 1689 William Oranžský, princ z Nassau, bol prostredníctvom coup d’etat dosadený na anglický trón, táto udalosť je známa ako Slávna Revolúcia (Glorious Revolution). Dokonca i oficiálni historici pripúšťajú, že ľud sa v tomto puči neangažoval.

Anglicko sa v tom čase nachádzalo v zúbožených podmienkach po viac ako 50 rokov trvajúcej vojne s Francúzskom a Holandskom, a nový kráľ, William III (Oranžský) požiadal o pomoc pár mocných bankárov. Tí poskytli Anglicku pôžičku 1,25 milióna libier, no v skutočnosti šlo iba o 750 tisíc libier. Podmienky pôžičky boli nasledovné: mená poskytovateľov nebudú zverejnené, a títo budú mať právo založiť Bank of England, ktorej riaditelia založia zlatú rezervu, aby boli schopní poskytovať pôžičky v hodnote 10 libier za každú libru uloženého zlata v bankovom depozite. Taktiež im bolo umožnené skonsolidovanie národného dlhu a zabezpečenie splácania anuity a úroku prostredníctvom priameho zdaňovania ľudu.

V roku 1694 bola založená súkromne vlastnená Bank of England s absolútnou kontrolou meny (právo vydávania bankoviek). Požičiavanie peňazí na úžeru mohlo pokračovať v ešte väčšej miere. Anglický ľud tak trpel pod obrovským národným dlhom. Dane sa zvýšili a ceny zdvojnásobili. Pre slobodomurárskych bankárov bolo nevyhnutné mať monopol na vydávanie peňazí. Takto boli schopní dosahovať enormné zisky a taktiež kontroloval politické procesy.

Bank of England mala právo požičiavať peniaze v objeme 10-krát prevyšujúcom istinu vloženú požičiavateľom. Pri 5-percentnom úroku trvalo banke iba 2 roky, než získala späť objem rovnajúci sa pôvodnej istine.

V roku 1698 národný dlh vzrástol z 1,25 milióna libier na 16 miliónov. V roku 1815 to bolo 885 miliónov libier a v roku 1945 tento dlh narástol na objem 22,5 miliardy libier. V roku 1995 predstavoval tento dlh viac než 300 miliárd libier, čo sa rovnalo 45 percentám GNP.

Ani Macmillanov výbor, ktorý bol ustanovený v roku 1929, nebol schopný zistiť, kto Bank of England ovláda. Na verejnosť sa dostalo iba jedno meno – Rothschild. Všetky veľké vojny začal a financoval ekonomický konglomerát, pochádzajúci z jedinej bankárskej rodiny – Rothschildovcov.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: