Boj proti úžere II.

V Holandsku sa tajným spoločnostiam podarilo založiť centrálnu banku už v roku 1609. Podobným spôsobom, ako bola založená Bank of England, bolo založených okolo 40 najdôležitejších centrálnych bánk sveta. Týmto spôsobom slobodomurárski bankári ovládali dlhodobý vývoj na svete metódou úroku z pôžičiek, centrálnymi bankami ako sprostredkovateľmi, politikmi ako bábkami a ľuďmi ako nevedomými nájomnými sluhami. Slobodomurármi kontrolované banky takto môžu ovládať politický život bez toho, aby boli viditeľné. Anglický ľud posilnil moc týchto neviditeľných slobodomurárov skrze platenie daní počas 3 storočí. Centrálne banky mali pôvodne udržiavať stabilnú ekonomiku.

V skutočnosti je tomu úplne inak.

Benjamin Franklin písal o britských kolóniách v Severnej Amerike v 50. rokoch 18. storočia: “Nikde na svete človek nenájde šťastnejších a lepšie sa majúcich ľudí.” Vysvetľoval, že tomu bolo kvôli tomu, že “v kolóniách si vydávame vlastnú menu”, ktorá sa nazývala “colonial scrip”. Ďalej vysvetľoval: “Vydávaním našej vlastnej meny môžeme kontrolovať jej kúpnu silu a nikomu nie sme povinní platiť úroky.”

V týchto britských kolóniách v Novom Anglicku existovalo bohatstvo, ostro kontrastujúce s chudobou a trápením v Anglicku. Existoval tam dostatok peňazí a boli bezúročné.

Keď slobodomurárski bankári v Anglicku počuli Franklinov prejav pred britským Parlamentom, uistili sa, aby Parlament zakázal kolóniám používať ich vlastný finančný systém a namiesto toho požadovali, aby používali úročené peniaze v zlate a striebre. Dostupné bolo iba nepostačujúce množstvo týchto peňazí. Peňažná zásoba bola znížená na polovicu a kolónie boli nútené požičať si peniaze od Bank of England. Výsledkom bol prehnaný úrok a ceny rástli. Behom roku boli ulice plné nezamestnaných ľudí.

V amerických učebniciach sa ako dôvod vypuknutia revolúcie uvádza daň z čaju, no podľa Franklina “by kolónie s ochotou zniesli malú daň [(2 percentá)] na čaj a ďalšie tovary, ak by Anglicko nestiahlo z kolónií ich peniaze, čo prispelo k vzniku nezamestnanosti a nespokojnosti.” Výsledkom vplyvu anglických bánk na britský Parlament bola strašná chudoba v Amerike. Keď táto situácia nastala, bolo jednoduché ľudí pripraviť na vojnu, čo slobodomurári učinili s uspokojením. Potrebovali bezpečnú základňu pre svoje budúce globálne aktivity.

Medzi mužmi, ktorí napísali Ústavu z roku 1787 boli takí, ktorí sa domnievali, že by sa mali brániť proti finančnému vyciciavaniu medzinárodných bankárov. Preto Článok I, odstavec 8 Ústavy uvádza: “Kongres bude mať moc . . . vydávať peniaze,, regulovať ich hodnotu. . .”

Alexander Hamilton, slobodomurár a minister financií vo vláde George Washingtona, a taktiež agent medzinárodných finančníkov, nariadil založenie súkromne vlastnenej federálnej banky a zavedenie úročených peňazí. Jeho argument bol jednoduchý: “Obmedzený národný dlh bude pre národ požehnaním.” Považoval za nebezpečné, aby vláda vydávala svoju vlastnú menu.

Takto sa USA dostali k svojej prvej centrálnej banke v roku 1791. Bola súkromne vlastnená, no mala zmluvu iba na 20 rokov. Potom tento kontrakt už nebol obnovený. Andrew Jackson odkazoval na fakt, že Ústava dala Kongresu právo vydávať menu v dostatočnom množstve, no nie právo previesť toto právo na iných.

Historik Richard Boesen došiel k záveru, že slobodomurár Nathan Rothschild (1777-1836), ktorý v roku 1806 založil svoju banku v Londýne a ktorý čiastočne financoval napoleónske vojny prostredníctvom Bank of England, následne vydal ultimátum – buď bude zmluva obnovená, alebo dôjde k vojne. Jackson nazýval slobodomurárskych bankárov bandou zlodejou a sľúbil ich zničenie. Rothschild vydal svoje vlastné príkazy: “Dajte týmto drzým Američanom lekciu, dostaňte ich späť na úroveň kolónií.”

Britská vláda začala obmedzovať americký námorný obchod a kontrolovala americkú expanziu do Kanady. Prezident James Madison v roku 1812 nemal žiadnu inú voľbu, než nechať Kongres vyhlásiť Anglicku vojnu. Zámerom vodcu slobodomurárov, Rothschilda, bolo nechať zničiť krajinu v takom rozsahu, aby boli Američania nútení požiadať o finančnú pomoc. Veľká Británia však nedokázala získať späť stratené kolónie, a USA neuspeli v okupácii Kanady. K bojom došlo v roku 1814.

Zabitých bolo mnoho, no Rothschild tentokrát netriumfoval. Obnovený kontrakt centrálnej banky bol znovu zrušený v roku 1836 počas prezidentúry Andrewa Jacksona (1829-1837), napriek faktu, že bol veľmajstrom slobodomurárov v Tennessee. Centrálna banka bola zrušená.

Európski bankári a ich americkí agenti i tak vykonávali rozsiahlu kontrolu amerického monetárneho systému. Gustavus Myers vo svojej knihe History of the Great American Fortunes (1910) pripúšťa: “Pod povrchom mali Rothschildovci po dlhú dobu priamy vplyv diktujúc americké finančné zákony. Legálne záznamy dokazujú, že oni kontrolovali starú Bank of the United States.”

V amerických knihách dejepisu nenájdete nič o úlohe bánk v prvej a druhej americkej vojne o nezávislosť (t.j. 1775-83 a 1812-14). Nenájdete tam nič ani o bezdlhových “greenbacks” (bankoviek) vydaných Abrahamom Lincolnom. Ich existencia je overená len niekoľkými
encyklopédiami.

Na financovanie americkej občianskej vojny, ktorá vypukla 12. apríla 1861 bol prezident Abraham Lincoln nútený využiť právo Kongresu vydať svoju vlastnú menu. V rokoch 1862 až 1864 bolo vydaných 450 miliónov bezúročných “greenbacks”. Lincoln pri svojom znovuzvolení v roku 1864 prisľúbil, že hneď po skončení vojny začne boj proti bankám. Lord Goschen, predstaviteľ finančného sveta, v The London Times napísal: “Ak sa táto finančná politika stane trvalou, vláda môže bez výdajov získavať potrebnú monetárnu zásobu. Môže splácať svoj dlh a splácať svoje pôžičky bez dlhu. Bude mať dostatok peňazí na obchodovanie (na otvorenom trhu). Bude zdravšia než akákoľvek iná (vláda) v dejinách. Ak túto vládu nezvrhneme, zvrhne ona nás.”

Sever bol počas občianskej vojny financovaný Rothschildovcami prostredníctvom ich agenta Augusta Belmonta (pravým menom Shoenberg) a Juh bratmi Erlangerovcami, ktorí boli príbuzní Rothschildovcov.

Občianska vojna skončila 9. apríla 1865 a medzinárodné slobodomurárstvo začalo pracovať na odstránení prezidenta Lincolna.

Lincolna zavraždil John Wilkes Booth (Botha), slobodomurár 33. stupňa, 15. apríla 1865 vo Washingtone, D.C, len 6 dní po skončení občianskej vojny. Izola Forrester, Boothova pravnučka, vo svojej knihe This One Mad Act ä1937) uviedla, že Booth patril k lóži Rytierov zlatého kruhu (Knights of the Golden Circle) a taktiež k “revolučnému” hnutiu Mladá Amerika (Young America) Giuseppe Mazziniho. Izola Forrester podrobne objasnila, že v zavraždení prezidenta mali prsty slobodomurári. Booth bol zanedlho eliminovaný.

Zmieňovaná slobodomurárska lóža Rytierov zlatého kruhu bola čiastočne do sprisahania zapojená. Tento názov sa začal objavovať v tlači, a tak sa slobodomurársky vodca Albert Pike v roku 1866 rozhodol premenovať ju na Ku Klux Klan, “kyklos” v gréčtine znamená “kruh”.

Oficiálne vznikla ako nová organizácia v roku 1866 v Pulaski, štát Tennessee. V roku 1882 bola zakázaná. v Súčasnosti existujúca skupina s rovnakým názvom bola založená v roku 1915 Williamom Josephom Simmonsom a teda nevychádza zo slobodomurárskej lóže, ktorá existovala v 60. a 70. rokoch 19. storočia.

Po Lincolnovej smrti sa veci dali do “normálu”. Objem peňazí v obehu, ktorý v roku 1866 predstavoval 1,9 miliardy dolárov, čiže 50,46 dolára per capita, bol do roku 1876 zredukovaný na bojem 605 miliónov, čiže 14.60 na osobu.

Výsledkom bolo 56 446 bankrotov za 10 rokov a strata 2 milardy dolárov. V roku 1887 slobodomurárski bankári zredukovali peňažný objem etše viac, na 6,67 dolára na hlavu. Írska autorka Margrit Kennedy vo svojej knihe Interest and Inflation Free Money uviedla, že pri nedostatku peňazí vždy stúpa úroková miera. To vedie k bankrotom a zhoršuje mieru nezamestnanosti.

V amerických učebniciach sa tvrdí, že bolo dobré, že v roku 1896 nebol zvolený kandidát na prezidenta za demokratov, William Jennings Bryan, pretože bol proti zlatému štandardu a “zdravým peniazom” bánk (t.j. peniazom vytvárajúcim dlh). Bryan vo svojom prejave “Cross of Gold “(Kríž zo zlata) pred národným zhromaždením demokratov v Chicagu, 9. júla 1896 vysvetľoval: “Keď obnovíme peniaze Ústavy, budú možné všetky ďalšie nutné reformy, dokiaľ tak neučiníme, žiadna reforma sa nedá uskutočniť.”

Bryan nebol zvolený, a o 17 rokov neskôr, v roku 1913, Kongress prijal zákon (zavedený slobodomurárskym prezidenom Woodrowom Wilsonom), ktorý mal v úmysle zrušiť právo Kongresu vydávať menu a previedol toto právo na peňažný systém “federálnej rezervy”.

Kongresman Charles A. Lindbergh, otec slávneho letca, o tom povedal nasledovné: “Keď to podpíše prezident, zlegalizuje sa neviditeľná vláda finančníkov. Najhorší legálny zločin storočia je faktom. Deň zúčtovania sa oddialil len o pár rokov.”

Muž, ktorý hral v založení centrálnej banky v USA veľmi dôležitú úlohu, bol Paul Warburg. Bol nemeckým imigrantom, ktorý do Ameriky prišiel spolu so svojím bratom Felixom. Obaja bratia sa stali partnermi v bankovom dome Kuhn, Loeb & Co., vedenom iluminátom Jacobom Schiffom, ktorý patril taktiež i k B’nai B’rith. Warburgovcov podporoval Nelson Aldrich (ktorý sa neskôr stal starým otcom Nelsona a Davida Rockefellerovcov), ktorý bol v Senáte agentom Johna Pierpointa Morgana. Rodina (Samuela Mosesa) Del Branco sa v roku 1559 presťahovala z Talianska do Nemecka, zmeniac si meno na Warburg. V roku 1798 rodina založila banku M. M. Warburg & Co.

V roku 1949 došiel historik Fredrick Lewis Allen k záveru, že finančná panika v roku 1907 bola spôsobená slobodomurárskym bankárom J. P. Morganom. Bola použitá ako dôkaz potreby centrálneho bankového systému.

Frank Vanderlip, ktorý pracoval pre Rockefellera, vo svojich pamätiach pripustil: “Neverím, že zveličím, ak poviem, že naša tajná exkurzia na Jekyll Island bola skutočným počiatkom toho, čo sa nakoniec stalo Systémom federálnej rezervy.”

Počas spomenutého stretnutia na Jekyll Islande na konci roku 1910 Paul Warburg zdôrazňoval, aby sa za každú cenu vyhýbali výrazu “centrálna banka”. Rozhodli sa prezentovať projekt ako Regional Reserve System (Systém regionálnej rezervy).

Zabezpečilo sa, aby bol za prezidenta zvolený slobodomurár Thomas Woodrow Wilson, Morganov kandidát. Jeho kampaň bola financovaná Jacobom Schiffom, Bernardom Baruchom, Henry Morgenthauom, vydavateľom New York Times Adolfom Ochsom a ďalšími mocnými židovskými finančníkmi a slobodomurármi.

Vysokopostavený slobodomurár Edward Mandel House, mnohými historikmi považovaný za “skutočného” prezidenta Spojených štátov počas Wilsonovho prezidentovania, vo svojom románe Phillip Dru: Administrator (1912), publikovanom anonymne, navrhoval prechod na progresívnu daň z príjmu a centrálnu banku. Tieto požiadavky boli známe z 5-bodového programu Iluminátov. House presadzoval vytvorenie svetovej vlády a adoptovanie takého druhu socializmu, o akom sníval Marx. Na dosiahnutie tohto cieľa bol ochotný využiť politický podvod.

Zákon o federálnej rezerve bol prezentovaný v noci 22. decembra 1913, keď väčšina členov kongresového výboru spala. v Ten istý deň bol tento zákon náhlivo pretlačený cez Snemovňu reprezentantov a Senát, prezident Wilson zákon o federálnej rezerve podpísal a kontrola peňažnej zásoby bola prevedená z Kongresu na súkromných slobodomurárskych bankárov. Predtým sa americkému ľudu podarilo vyhnúť sa centrálnej banke štyrikrát, no nie na piaty pokus.

Zákon o federálnej rezerve bol oslavovaný ako víťazstvo demokracie nad peňažnými trustami, čo bola pravda len ťažko. Pre Federal Reserve začal okamžite pracovať Paul Warburg, a to za plat podstatne nižší než bol jeho plat bankára. Ani prezident, členovia Kongresu či minister financií nemajú nad federálnou rezervou žiadnu autoritu.

Federal Reserve System je v skutočnosti kartelom 13 veľkých súkromných bánk, z ktorých je najdôležiejšia Bank of New York.

Prezident Woodrow Wilson umožnil nárast národného dlhu z 1 miliardy dolárov na objem 455 miliárd. Úrok sa stal treťou najvyššou položkou vo federálnom rozpočte.

U.S.A. si v roku 1992 požičali od rôznych súkromných bánk sumu blížiacu sa 4 triliónom USD. V tom istom období bol deficit 285 miliárd dolárov. V roku 1991 sa v U.S.A. zaregistrovali ďalšie 2 milióny chudobných. Národný dlh bol v roku 1980 niečo cez 1 trilión, v roku 1995 to bolo 5 triliónov USD. 32.9 milióna Američanov, ktorí v roku 2002 žili v chudobe, bolo o 1.3 milióna viac než v roku 2000 (31.6 milióna).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: