Boj proti úžere III.

Ekonóm Milton Friedman je presvedčený, že k ekonomickému kolapsu v roku 1929 došlo kvôli tomu, že Federal Reserve System odmietol nakupovať vládne dlhopisy, čo by dalo bankám viac hotovosti, a takto spôsobil monetárnu katastrofu, ktorá následne viedla k hlbokej ekonomickej kríze.

Na počiatku 19. storočia prišli slobodomurári do Európy, aby tu pripravovali svoje socialistické revolúcie. Obzvlášť zlá bola v roku 1805 situácia na Guernsey,jednom z Channel Islands. S populáciou o polovicu menšou než Jersey, Guernsey sa teší miernej a vlhkej klíme a úrodnej zemi. Ľudia nemali peniaze, aby si mohli kupovať tovary, výroba sa zastavila a robotníci nepracovali. Blížil sa bankrot, pretože nemohli platiť dane Anglicku a úroky veriteľom, negarantovali sa žiadne nové pôžičky. Situácia bola zúfalá. Ľudia začali opúšťať ostrov a emigrovať do Austrálie.

V roku 1815 na Guernsey potrebovali novú tržnicu. Neboli peniaze. Niekto navrhol, že ostrov by mal využiť dávne právo a vydať svoje vlastné bezúročné peniaze. Najprv bol tento návrh zamietnutý, no keďže urgentne potrebovali 5 tisíc libier a mali k dispozícii iba tisíc liebier, bailiff (správca ostrova) daniel de Lisle Brock v roku 1816 rozhodol o vydaní 4 tisíc libier v jednolibrových bezúročných guernseyských bankovkách. To bol prídavok k momentálnej zásobe anglických libier, ktoré už dve hlavné banky udržiavali na ostrovev obehu.

Začala sa výstavba novej tržnice, všetko bolo platené týmito novými peniazmi. Keď bola hala dokončená, objavili sa zákazníci a obchody šli lepšie, než sa očakávalo. v roku 1822 bola tržnica splatená. 4000 jednolibrových bankoviek bolo zničených. Prvý projekt s novými peniazmi bol tak úspešný, že bol zanedlho nasledovaný ďalšími. Bola potrebná nová cesta, bol dostatok štrku, kameňa a pracovnej sily – no žiadne peniaze na jej zaplatenie. Celkovo sa vydalo bankovky v hodnote 55 tisíc libier, ktoré zaplatili vybudovanie tržnice. Vybudovaná bola nová škola, potom ďalšie, obnovené bolo okolie tržnice, vybudovaných niekoľko ďalších budov, ako i rozšírené cesty. Spolu s najnovšími cestami v Európe a kanalizáciou bol vybudovaný nový prístav. Splatilo sa to príjmom daní a bankovky boli opäť zničené. Všetky tieto projekty poskytli zamestnanosť a ekonomickú stimuláciu.

V roku 1827 de Lisle Brock bol schopný hovoriť o “zlepšeniach, ktoré sú predmetom obdivu návštevníkov, a ktoré prispievajú k radosti, zdraviu a blahobytu obyvateľov.” Od roku 1815 sa mnohé istotne zlepšilo. Je význačné, že Guernsey veľká ekonomická kríza nikdy netrápila. Neexistovala nezamestnanosť a daň bola 10 pencí na libru.

Čosi sa zlepšovalo naďalej. Znížil sa dovoz drahej anglickej múky. Peňažná zásoba nikdy nepresiahla 60 tisíc libier. Nezamestnanosť prakticky neexistovala. Guernsey sa stal prosperujúcou ostrovnou komunitou. No slobodomurári nemali tento raj radi, zo strachu, že sa táto myšlienka môže rozšíriť do iných častí Európy. V takomto prípade by neboli viac schopní pokračovať vo svojich deštruktívnych projektoch.

V roku 1830 banky spustili protiútok a začali zaplavovať ostrov svojimi vlastnými bankovkami. Bankári Finkelstein & Co. z Londýna boli prvými, ktorí si na ostrove otvorili kanceláriu. Nato začali so svojou propagandou za “lepšie peniaze”, “skutočné peniaze”. Ľudia tomuto klamstvu verili, čo vyústilo do nedostatku peňazí a žiadostí o pôžičky v bankách. De Lisle Brock bojoval za záchranu zdravej ekonomiky ostrova a vysokého štandardu života ako lev – no neúspešne. Intrigy a podkopávanie zo strany slobodomurárov viedli ekonomiku ostrova do područia bánk a ich vykorisťovania.

Príklad Guernsey z rokov 1816 až 1837 hovorí sám za seba. Bez slobodomurárskej ekonomiky môžeme existovať, a môžeme existovať oveľa lepšie. No pokúsiť sa odstrániť úrok sa považuje za najhorší možný zločin proti ľudstvu.

V roku 1837 bolo do obehu vládou daných 55 tisíc libier, z primárneho dôvodu financovania lokálnych projektov, ako boli vlnolamy, cesty, nová tržnica, kostol a škola. Týchto 55 tisíc libier viac ako zdvojnásobilo peňažnú zásobu, no neexistovala žiadna inflácia.

V roku 1914, kým Briti svoju vlastnú peňažnú zásobu obmedzovali, Guernsey vydávala viac – ďalších 140 tisíc libier počas 4 rokov. V roku 1958 bolo v obehu na Guernsey 500 tisíc bezúročných peňazí, a stále žiadna nflácia.

V roku 1990 bolo v obehu celkovo 6.5 milióna libier, vydaných bezúročne. Neexistoval žiaden verejný dlh ako vo zvyšku Británie, ktorá stále platila za svoje vojnové dlhy. No na Guernsey bola prosperita evidentná všade.

Nebolo to nič nové. V roku 1793 trpel Liverpool extrémnymi problémami s cash flow, ktoré vyriešil vydaním (zo zákona Parlamentu) okolo 300 tisíc libier nenávratných peňazí, ktoré boli použité na verejné práce s veľkým prínosom pre mesto a jeho ľud. Toto vydanie peňazí v Liverpoole zmiernilo bezprostrednú dlhovú krízu.

30. júna 1934 londýnsky magazín New Britain publikoval vyjadrenie slobodomurára a bývalého premiéra Davida Lloyda Georgea: “Veľká Británia je otrokom medzinárodných finančných síl.”

Slobodomurárski bankári počas posledných 25 rokov požičiavali peniaze vládam industrializovaných národov, pre ktoré je čoraz ťažšie tieto svoje enormné dlhy splácať. Táto monetárna sila má dostatok peňazí na to, aby odstavila akýchkoľvek neústupných politikov. Ľudom zvolení politici nemajú viac možnosť viesť politiku podľa svojho želania. Nemôžu získať späť moc, až kým nebudú dlhy splatené. Za každý požičaný dolár sa politici zbavujú ďalšej moci. Rozvojové krajiny sú v ešte horšej situácii, nie sú schopné splácať ani úroky svojich pôžičiek.

Počas rokov 1982-1990 banky industriálnych národov od týchto úbohých národov obdržali 1345 triliónov dolárov v úroku a anuite.

Argentínsko-nemecký ekonóm Silvio Gesell (1862-1930) sa snažil zaviesť “slobodné peniaze”. Margrit Kennedy vo svojej knihe Interest and Inflation Free Money (1988) uvádza, ako prívrženci Gesellovej teórie slobodnej ekonomiky v 30. rokoch (20. storočia) učinili v niektorých krajinách, vrátane Nemecka, Švajčiarska, Španielska a U.S.A., niekoľko pokusov s bezúročnou menou. Obzvlášť úspešný bol model použitý v malom meste Woergl v rakúskom Tirolsku. V roku 1932 tam boli zavedené myšlienky opísané v Gesellovej knihe Die Naturlische Wirtschaftsordnung (1916).

V auguste 1932 mestská rada Woerglu vydala svoje vlastné bankovky, zvané pracovné certifikáty, v hodnote 32 tisíc šilingov. Kryté ekvivalentným množstvom skutočných šilingov v banke, rada dala do obehu 12 600 pracovných certifikátov. Poplatok za použitie peňazí bol 1 percento mesačne, resp. 12 percent ročne. Tento poplatok mal byť platený osobou, vlastniacou bankovku, na konci mesiaca, vo forme známky v hodnote 1 percenta hodnoty bankovky, prilepenej na zadnú stranu bankovky.

Mesto týmito peniazmi platilo za mzdy a stavebný materiál. Bola vybudovaná zjazdová dráha, obnovené ulice spolu s kanalizačným systémom, mosty, vylepšili sa cesty a verejné služby, a splácali platy a materiál, tieto peniaze akceptoval mäsiar, obuvník, pekár, každý.

Nízky poplatok umožňoval pred použitím “skutočných” peňazí každému dávať prednosť uvádzaním týchto peňazí do obehu. Behom roka bolo 32 tisíc pracovných certifikátov v obehu 463-krát a tak umožnili výmenu tovarov a služieb v hodnote 14 816 tisíc šilingov. V porovnaní so stagnujúcou národnou menou obiehali tieto peniaze 8-krát rýchlejšie. Behom roka bola nezamestnanosť znížená o 25 percent. Keď sa však okolo 130 komunít v Rakúsku začalo zaujímať o adaptáciu tohto modelu, rakúska národná banka 1. septembra 1933 zakázala tlač akejkoľvek miestnej meny.

Nezamestnanosť sa vrátila, prosperita zmizla a situácia bola “normalizovaná”, t.j. “slobodomurárizovaná”.

Ekonomické otroctvo

V dnešných cenách je vždy zahrnutý úrok, čo všetky tovary a služby značne zdražuje a ponecháva veľmi malý obnos v peňaženke. Ekonomický historik John King poukázal na to, že kvôli úroku musia podnikatelia svoje ceny neustále zvyšovať, čo sa kamufluje ako inflácia. King doporučoval čo najrýchlejšie zrušenie úroku, aby sa vyhlo ekonomickej katastrofe. Každý musí pomôcť splácať úrok. Ten je zahrnutý vo všetkých cenách – okolo 77 percent z nájomného, napríklad. Objavujú sa nové dane a ďalšie poplatky. Takto sa stávame otrokmi bankárov. Bez platenia úroku by boli ceny tovarov polovičné.

Podľa švédskeho historika Hermana Lindqvista sa počiatkom 19. storočia slobodomurári rozhodli, že mzdy majú byť ustálené na úrovni chudoby. Takýto postoj dokazuje enormné pohŕdanie obyčajným ľudom. V rokoch 1860 až 1910 odišlo do Ameriky takmer milión Švédov s spojení s niekoľkými rokmi hladomoru, chudoby a v ťažkostiach so zabezpečením rodín.

Počas stredoveku boli podmienky oveľa lepšie, než slobodomurárske mýty tvrdia. Vypočítalo sa, že saský murár, okrem jedla zdarma, zarábal v prepočte na dnešné podmienky minimálne 26 tisíc mariek mesačne. Remeselníci zvyčajne okrem miezd získavali rôzne benefity. Napriek vysokým mzdám bol pracovný deň krátky, zvyčajne 8 hodín denne, 5,5 pracovných dní týždenne. Až v roku 1479 pridali hodinu práce navyše. Tovariši mali voľný pondelok, zvaný “modrým pondelkom”, zvyčajne bez zníženia mzdy. Vo Švédsku to bolo zrušené nariadením gildy v roku 1669.

Aby si ich nemýlili so šľachticmi, remeselníkom v saskom Freiburgu bolo doporučené, aby nenosili zlaté šperky a hodvábne či saténové šaty, aj keď si ich mohli dovoliť. Prekvitanie ekonomiky a kultúrneho života sa dalo pripísať používaniu brakteáktnych mincí, ktoré boli základom systému s postupným sťahovaním mincí z obehu, pretože sa často lámali. K sťahovaniu mincí dochádzalo trikrát ročne a slúžilo zároveň ako zdaňovanie. Používanie starých mincí nebolo povolené. Nikto nechcel utrpieť stratu lpením na “zlých” peniazoch, pretože výmenou za 12 (starých) mincí človek dostal iba 9 nových mincí. Ekonomika prosperovala, pretože nebol prítomný efekt úrok generujúcich peňazí. Neexistoval žiaden úrok. Pre slabých, starých a chorých existovali hospice, bohatí zvyčajne poskytovali chudobným ubytovanie, oblečenie a jedlo zdarma. Bohatstvo bolo relatívne rovnako distribuované na všetkých úrovniach spoločnosti.

Všetko to zmizlo prebraním kontroly ekonomiky slobodomurármi. Od tohto momentu si človek nemohol dovoliť viesť decentný život. Na umožnenie ľuďom zotrvať v tejto mizérii je propagovaná lož, že predtým to bolo oveľa horšie, čo nie je s istotou pravda.

Súčasný systém úroku umožňuje bohatým zbohatnúť ešte viac, zatiaľčo ľudia v núdzi čoraz ťažšie napĺňajú svoje potreby. O droku 1968 do roku 1982 vzrástol národný produkt Západného Nemecka o 300 percent, kým úrok na štátnom dlhu vzrástol o 1160 percent. V roku 1962 tento úrok predstavoval 29 miliárd DM. Keď sa zruší úrok, inflácia mizne. Kennedy vo svojej knihe zdôrazňovala, že je taktiež nutné zrušiť daň z príjmu. Vláda sa bude musieť uspokojiť s veľmi nízkou DPH, inak bude vzrastať šedá ekonomika. Momentálne úroková miera s nedostatkom peňazí rastie.

Európske spoločenstvo počas rokov 1982-99 prišlo až o 735 tisíc pracovných miest kvôli dlhovej kríze, kým U.S.A. stratilo v rovnakom období až 1.8 milióna pracovných miest.

Švédsky národný dlh predstavoval v jeseni 1997 subu 1.4 trilióna korún, čo znamená, že Švédsko je zadlženejšie viac než Brazília či Argentína. Úrok na národnom dlhu predstavoval 111 miliárd korún ročne, čo je o 40 miliárd viac, než náklad starých benefitov. V roku 1997 každý Švéd dlhoval rôznym bankám v priemere 158 558 korún. Polovica švédskeho národného príjmu putuje na splácanie úroku. V roku 1190 šlo 25 percent príjmu z exportu na podporu národného dlhu. Bengt Dennis, hlava centrálnej banky, uviedol: “V kruhoch, v ktorých sa pohybujem, sa očakáva, že si Švédsko udrží vysokú úrokovú mieru.”

Na počiatku 90. rokov (20.storočia) bankári Salomon Brothers, ktorí poskytovali švédskej vláde obrovské pôžičky, požadovali devalváciu švédskej koruny, čomu vláda vyhovela.

Argentína vyhlásila na jar 2002 bankrot kvôli národnému dlhu vo výške 132 miliárd USD. V roku 1998 skolabovali dve židovské banky (Banco de Patricios a Banco de Mayo) kvôli kriminálnym aktivitám svojich predstaviteľov. To bol finálny úder národnej ekonomike.

Taliansky národný dlh predstavoval v lete 2001 astronomických 2391663000000000 lír (14583150000 USD), čo sa zhruba rovnako 105 percentám GNP.

Brunejský sultanát na severe Bornea má školstvo a zdravotnú starostlivosť zdarma. Neexistuje zdaňovanie a DPH, no životný štandard je na vysokej úrovni. Úrokové miery sú veľmi nízke. Krajina má obrovské zásoby ropy a zemného plynu, export ktorých im prináša obrovské príjmy. Sultán Muda Hassanal Bolkiah je jedným z najbohatších ľudí na svete, jeho aktíva sa odhadujú na zhruba 20 miliárd USD.

Nórsko má taktiež ropu a zemný plyn, no politici nechcú zrušiť daň z príjmu a ďalšie poplatky. Ceny sú hrozivo vysoké, zdravotná starostlivosť znamená čakanie v dlhých radoch.

1. mája 1998, presne 222 rokov po založení rádu Iluminátov (222 je 1/3 zo 666, čo je zase 1/3 z 1998), bola založená európska centrálna banka, v skutočnosti kartel súkromných bánk. Všetci ľudia budú zadĺžení prostredníctvom daní. Slobodomurárski bankári sa tak snažia realizovať dávnu predstavu templárskych rytierov vytvoriť európsky superštát prostredníctvom bankového systému.

Dánske “nie” euru v referende v septembri 2000 a švédske “nie” v septembri 2003 však dokazuje, že nie všetko ide podľa plánu. Človek nemusí byť prorokom, aby videl, že euro ekonomiku nestabilizuje, aj keď sa to nedá nahlas povedať. Bernard Conolly, ktorý bol predsedom oddelenia menovej politiky v Európskej komisii v Bruseli, v roku 1996 publikoval knihu The Rotten Heart of Europe, v ktorej tvrdil, že fixné výmenné kurzy a monetárna únia (EMÚ) povedú k nestabilite a rastúcej nezamestnanosti. Domnieval sa, že výsledok bude strašný. Connolly bol prepustený.

Pri návšteve Švédska v auguste 2003 Connolly zdôraznil, že zavedenie eura povedie k ekonomickej katastrofe a k pádu európskych demokracií. Varoval, že euro je používané ako pretext pre formovanie ekonomického, politického a vojenského superštátu.

V južnej Európe sa problémy zhoršovali. Napríklad Portugalsko sa nachádza na pokraji politického kolapsu, nepokoje v uliciach nie sú ďaleko. Tento stav sa bude šíriť po celej Európe. Connolly prirovnal situáciu k ekonomickému kolapsu v Argentíne, no krajiny EMÚ sú na tom horšie. Argentína bola schopná prelomiť svoju previazanosť na americký dolár, no krajiny EMÚ nemôžu euro opustiť.

V roku 1910, ako i teraz, bol 1 meter 1 metrom. Liter je stále litrom, no švédska koruna v roku 2004 nie je hodná toľko, čo v roku 1910. Jej hodnota prudko klesla. Nie je to čudné?

Švédske a americké oficiálne štatistiky uvádzajú, že v roku 2000 bolo zhruba 140 percent príjmu priemerného pracujúceho človeka vynaložených na životné potreby ako je jedlo, oblečenie, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, oproti 75 percentám na počiatku 70. rokov (20. storočia). Dnes na zabezpečenie potrieb tak-tak postačuje zárobok oboch rodičov.

Na počiatku 70. rokov (20. storočia) celková hodnota svetového obchodu s priemyselným tovarom bolo 50 percent, zvyšok bol v akciách a podieloch. V roku 2001 bol podiel 1 percento tovarov a 99 percent v cenných papieroch. Špekulácia vládne.

Súčasný monetárny systém podporuje podvod a šírenie šedej ekonomiky, a viedol k tomu, že ľudia v núdzi strácaju oveľa viac než tí, čo majú viac ako potrebujú. V rukách istých jednotlivcov, zhodou okolností slobodomurárskych bankárov, sa sústreďuje čoraz viac peňazí. Ak by sa zrušil úrok, z tohto nového systému by profitoval každý, nielen 80 percent tých, ktorí sa považujú za chudobných.

Alfred Herrhausen, člen rady Deutsche Bank, poukázal: “Tí, ktorí sú zodpovední za súčasný monetárny systém, vedia veľmi dobre, že nemôže pretrvať, ale nepoznajú žiadnu inú alternatívu alebo nechcú ani žiadnu poznať.”

Pre slobodomurárov je dôležité, aby nás udržiavali v ekonomickom otroctve, inak by urobili všetko pre zrušenie úroku. Prostredníctvom daní a ciel vláda vlastní väčšinu výsledku ekonomických aktivít ľudí. Akú hodnotu majú potom nádherné frázy slobodomurárov o humanizme? Popredným cieľom slobodomurárskych vodcov bolo čo najlepšie súčasné ekonomické otroctvo zakamuflovať. Človek sa musí pýtať sám seba, či sa im to podarilo.

Bibliografia:

“Bonniers stora lexikon” / Bonnier’s Encyclopaedia, Stockholm 1985, s. 252.
Diagnosen (nemecký magazín), február 1986
Grubiak, Olive a Jan, The Guernsey Experiment, Omni Publications, 1960.
Jaikaran, Dr. Jacques S., The Debt Virus. A Compeling Solution to the World’s Debt Problems, 1992
Kennedy, Margrit, Interest nad Inflation Free Money, Goeteborg 1993, s. 137-139.

JURI LINA je medzinárodne uznávaný autor. Jeho hlavnou špecializáciou je politická ekonómia, so špecifickou koncentráciou na spojenie medzi financiami a politickými režimami. v súčasnosti žije vo Švédsku.

…… freemen…..

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: