NS-Worldwide Presents: The real Union!

Veľký sprisahanecký proces roku 1944: Osobné spomienky

(Prednáška prezentovaná na 6. medzinárodnej revizionistickej konferencii)

David Baxter 

Mám česť diskutovať tu o historickej udalosti, v ktorej som hral osobnú úlohu – notoricky známom sprisahaneckom procese roku 1944. Ako kresťan som už dávno odpustil tým, ktorí boli zodpovední za prenasledovanie amerických občanov a  nemám dôvod niekoho drviť. Niečo z toho, čo poviem, sú iba osobné spomienky, zatiaľ čo niečo je neoddiskutovateľným faktom. To musia zvážiť historici, ja píšem ako svedok histórie.

Pred debatou o samotnom procese je nutné načrtnúť niečo z jeho pozadia. Vždy som bol idealistom a dejepis bol v škole mojím obľúbeným predmetom. Preto som bol v mladosti značne ovplyvnený knihou Edwarda Bellamyho Looking Backward. Stal som sa zapáleným socialistom a vstúpil som do Socialistiskej strany, v tom čase tretej najväčšej politickej strany v Amerike. No stále som bol nacionalistom a predpokladal som, že socializmus bude pre našu krajinu a ľud to najlepšie. Svetovláda nebola spornou otázkou a som si istý, že väčšina socialistických stúpencov Eugene V. Debsa by bolo proti nej. Zaujímala nás Amerika a jej ekonomický systém, ktorý bol v tom čase najnemilosrdnejším kapitalizmom, aký si človek dokáže predstaviť.

Následne som si veľmi obľúbil New Deal Franklina Roosevelta. Vo viere, že Rooseveltov program naplnil naše nádeje (no nevedomý si jeho svetovládnej filozofie), náš socialistický líder v štáte Kalifornia, Upton Sinclair, vstúpil do Demokratickej strany a uchádzal sa o post guvernéra. Bol som posledným registrovaným socialistom v okrese San Bernardino, no nakoniec som to vzdal a nasledujúc Sinclaira, pridal som sa k Demokratom. Dva roky som zastával funkciu prezidenta najväčšieho demokratického klubu v Kalifornii. Zatiaľ čo veľká hospodárska kríza zúrila na svojom vrchole, pracoval som ako W.P.A. supervízor. Verím, že Roosevelt učinil niečo dobré v krízovej legislatíve, Reconstruction Finance Corporation, bankových reformách na ochranu vkladov občanov, sociálnom zabezpečení a podobne.

Môj záujem o politické záležitosti nikdy neustal. Chcel som vypočuť obe strany každého problému. Následne ste ma mohli vidieť na komunistickom zhromaždení, stretnutí Ku-Klux-Klanu, Townsendovom prejave, židovskom anti-nacistickom zhromaždení či stretnutí Silver Shirts (Strieborné košele). Mimochodom, vodca Silver Shirts, William Dudley Pelley, bol o pár rokov neskôr jedným z mojich spoluobžalovaných v sprisahaneckom procese, spolu s dvoma vodcami German-American Bund z Los Angeles. Čítať ďalej

Nacionalista Ja, aneb Kdepak ty ptáčku hnízdo máš…

(venované všetkým antifašistom a „zástancom ľudských práv“

Nevenujem veľkú pozornosť politickej scéne. Ale nedá mi (keď na to mám príležitosť) nemrknúť televízne noviny, aká ďalšia krivda sa deje na našich “ľudomilných” menšinách.
Naposledy ma pobavila snaha, s prepáčením, slovenských Maďarov o vlastnú autonómnu oblasť s hlavným mestom Košice. Komu treba pripomínať, že tí chudáčikovia utláčaní majú vlastné hranice kúsok na juh minimálne od 1918? Paradoxne sa im tu žije dobre, čo mi nejde do hlavy vzhľadom na zvyšujúci sa počet našincov odchádzajúcich do zahraničia za prácou.
Tu sa mi tlačí na jazyk príslovie: “Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj.” No čert si čerta k sebe nájde a keď sú už dvaja, či dokonca 9,5% obyvateľstva, spoločne dúchajú do jednej trúby a hrajú vlastné songy. Ako vidieť, uhorské ego pretrváva. Už len ostáva aby o autonómnu oblasť prejavili záujem ďalší, už o niečo menej civilizovaní spoluobčania a hneď bude Slovensko o niečo menšie a útulnejšie.
Tak len sledujme spolu spravodajstvo ďalej. Prizerajme sa, ako sa snažia o našu domovinu tí, od ktorých nás Martinská deklarácia oslobodila a bime sa po hlave, akí sme zlí a netolerantní.

… Jarija …

LUXUS SPRAVODLIVOSTI PRE CHUDOBNÝCH

O kvalite našich súdov sa toho popísalo hory-doly. Okrem nepodložených a vyložených drístov o tom, ako sú naši právnici – či už na postoch sudcov alebo v advokátskych kanceláriách – slabo platení, a preto sa nemáme diviť tomu, v akej miere prekvitá úplatkarstvo (tu sa ospravedlňujem všetkým tým poctivým a spravodlivým sudcom, snažiacim sa o maximálne objektívny prístup k prípadu) mám v obľube i rozprávky o „nezávislom súdnictve“, „vymožiteľnosti práva“ a hlavne spravodlivosti pre všetkých bez ohľadu na sociálny status.

Reči sa hovoria, chlieb sa je. Keďže sa vraví i to, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, dovolím si vás z vlastnej skúsenosti upozorniť na nádhernú ukážku spravodlivosti v našom slovenskom trestnom práve.

Osobne zastávam názor, že každý má právo na spravodlivý súdny proces, nech už spáchal čokoľvek. V tomto mi bude protirečiť asi len málokto – ale je to tak správne a spravodlivé. Je jasné, že bežný človek asi pred spaním nečíta zákonníky, vyhlášky a vykonávacie predpisy, aby poznal celú spleť zákonov našej krajiny. A preto sú tu na to povolaní ľudia – právnici/advokáti, ktorí sú oprávnení človeka pred súdom zastupovať. Zatiaľ je všetko v poriadku. Pokiaľ sa jedná o menšie delikty, je iba na vás, či si zoženiete vlastného advokáta (na svoje náklady), alebo sa budete obhajovať sám. Jedno i druhé je zákonom povolené, výsledok je v našich podmienkach nezriedka ovplyvnený známosťou advokáta s predsedajúcim sudcom, resp. priamo úmerný peniazom, ktoré ste ochotný a schopný obetovať v svoj prospech. Tak to na Slovensku chodí. Som ale presvedčený, že sa dá vyhrať prípad i obhajobou bez advokáta (treba však dodať, že v prípade, že ste vzatý do vyšetrovacej väzby, právnika musíte mať i v tomto prípade).

No ak ste skutočne zločinecká „trieda“ (čo znie i trošku absurdne, nakoľko medzi tieto, vyššou sadzbou hodnotené, trestné činy patria nielen rôzne násilné činy, podvody a podobne, ale i politické činy – áno, správne, komunizmus si stále v slovenskej spoločnosti spokojne nažíva) dostane sa vám „odmeny“ v podobe hrozby vyššej trestnej sadzby. A tu už nastáva krásna situácia.

Predstavte si, že ste obžalovaný z nejakého trestného činu politickej povahy (pokiaľ bude existovať dostatočne zaplatená ochota a tlak z istých miest môže byť trestným činom i vytvorenie tohto blogu) a hrozí vám odmena vo výške 4 až 10 rokov väzenia. Môže sa však stať, že si vlastného obhajcu jednoducho nemôžete dovoliť zaplatiť. Chceli by ste sa obhajovať sami? Chyba! Zákon vám totiž v tomto prípade určuje NUTNÚ OBHAJOBU (čo by som si dovolil pozmeniť na NANÚTENÚ OBHAJOBU) – takže ak si obhajcu nezvolíte sami, pridelí vám ho súd, či sa vám to páči alebo nie. Ak niekto žije v ilúzii, že právnik stanovený ex officio má nejaký záujem na vašom prípade, doporučujem poriadne studenú sprchu. Takže v praxi to vyzerá tak, že advokát spraví nutné úkony, prípadne ešte i vami navrhnuté úkony (ak vás niečo napadne), dostaví sa občas na súdne pojednávanie, a keď nastane koniec, advokát dostane svoju odmenu od štátu za všetky dokladované úkony + rôzne náhrady vyplývajúce mu zo zákona. Ľudovo sa tomu povie „čistá ryža“. Pokiaľ sa vám podarilo spor vyhrať, žiaden problém. Ak ste však súd prehrali, dostane sa vám ukážkovej lekcie z dostupnosti spravodlivosti pre chudobných – súd od vás žiada náhradu trov, t.j. uhradiť to, čo vyplatil vášmu advokátovi ex officio. Paradoxne sa táto čiastka môže vyšplhať na oveľa väčšiu čiastku, než akú by ste zaplatili niektorému advokátovi pri priamom zastupovaní. Najväčšia absurdnosť však je to, že platíte za niečo, čo ste vlastne nechceli.Skutočne nádherná spravodlivosť, čo poviete?. Dúfam, že sa nik z čitateľov nebude musieť o pravdivosti tohto článku presvedčiť na vlastnej koži, ale ak náhodou – takto to chodí v našom krásnom demokratickom Slovensku. Niet sa preto čo čudovať, že sa normálny človek z takého „Absurdistanu“ radšej odsťahuje. 

Freeman (in exile)

O odpojení sa, troch grošoch a lokálnej politike

Mnohí z čitateľov iste videli prvý diel filmovej trilógie Matrix. Priznám sa, videl som túto prvú časť asi dvadsaťkrát, posledné dve časti ma už tak nelákali. Čo však bolo pre mňa na uvedenom filme zaujímavé, a nad čím som dumal dlhé chvíle, bol celkový koncept existencie „pred“ a „po“ odpojení sa „od kábla“ strojov, teda od programu ilúzie skutočného sveta v mysli protagonistov.

Paradoxne, v takomto svete žijeme všetci, no len málo z nás si to uvedomuje. A keď tak nad tým rozmýšľam, pokiaľ je pre nás jedinou starosťou, ako prežiť dnešný deň, prípadne maximálne ten nasledujúci, možno je takáto ilúzia žiaduca. Keď pôjdeme do podrobností – načo sa zapodievať niečím, čo sa zdanlivo nedá vyriešiť, len do maximálnej miery narúša pocit pohodlného a spokojného života? Mnohí z tých, ktorí nazreli pod pokrievku skutočného Matrixu nášho až príliš „reálneho“ sveta, sú podobní Cypherovi z Matrixu filmového – rozčarovanému chlapíkovi, pre ktorého je spokojný život moderného otroka udržiavaného v nevedomosti oveľa znesiteľnejší než život slobodného človeka v biede, a ktorý kvôli tomu neváha obetovať životy svojich druhov. Aké príhodné, keď sa zamyslím nad niektorými z našich bývalých „spolubojovníkov“. Ale škoda sa o takýchto baviť, ich údel je rovnaký ako údel mnohých pred nimi – zabudnutie a maximálne opovrhnutie všetkými, pre ktorých má slovo „česť“ a „sloboda“ stále zmysel.

Nech bude, ako chce, pred tými, ktorí si radšej zvolia slobodu – a to i v zmysle slobody zvoliť si totalitný systém, pokiaľ si tak budú želať – vyvstáva otázka: Čo ďalej? Ktorou cestou sa vydať?

Nájsť odpoveď nie je jednoduché. Jednoduché riešenia síce existujú, ale sú to riešenia krátkodobé, prípadne vyslovene teoretické, teda ako keby neboli vôbec. Domnievam sa však, že predtým, ako by sme chceli niečo v spoločnosti meniť (bez ohľadu, či vôbec má zmysel sa v dnešnej spoločnosti o niečo pokúšať alebo nie), musíme začať od seba. Iste, je to pomaly otrepaná fráza, ale aj keby sme to zdôrazňovali ešte ďalších sto rokov, nebude to dostačujúce, pokiaľ sa skutočne nepozrieme do zrkadla a nepoložíme si fundamentálnu otázku – Čo konkrétne pre dosiahnutie svojich cieľov robím? Ďalšou otázkou, ktorú si musíme položiť, je: Je spôsob, akým sa snažím dosiahnuť svoje ciele, tým správnym, prípadne jediným možným?

Počas svojich dospelých rokov som zažil mnoho pokusov etablovať sa do politickej sféry spoločnosti prostredníctvom rôznych strán či politických hnutí. Z mnohých ľudí, ktorí sa snažili takto presadiť, mi bolo na vracanie už vtedy a je mi na vracanie i teraz, keď si na poniektorých spomínam. Buďme otvorení a priznajme – mnohým (česť výnimkám) vôbec nešlo o zmenu či národnú myšlienku, ale o to, o čo ide prakticky všetkým politickým figúrkam v spoločnosti – o moc a ľahko získané peniaze. Možno sa poniektorým idealistom nebude toto vyjadrenie páčiť, ale nie sme na módnej prehliadke niekde na móle, aby sme sa snažili zapáčiť. V čom je totiž problém? V ničom inom, ako v megalomanstve a nadmerných ambíciách poniektorých (obzvlášť mladých) ľudí. Príhodne sa na politický život hodí formulka z marketingu: „Mysli globálne, konaj lokálne“. Ťažko však očakávať zázraky od niekoho, kto na lokálnej úrovni nič podstatné nedosiahol.

V podstate sa nám teda ponúkajú dve základné možnosti. Buď sa politike venovať, a to nielen okrajovo (v zmysle volieb, referend či petícií) a planými rečami niekde na fórach či na blogoch, ale i priamo, aktívnou účasťou na politickom živote, alebo sa skrátka na celú politiku vykašľať a snažiť sa žiť svoj život čo najhodnotnejšie s čo najmenším obmedzovaním zo strany byrokratov.

Každopádne správna cesta povedie zrejme asi niekde uprostred. Domnievam sa, že je možné obe tieto možnosti skĺbiť.

Dovolím si na chvíľu odbočiť – napriek tomu, že mi idea sociálneho štátu nie je cudzia a uznávam, že niektorí členovia spoločnosti skrátka pomoc v živote potrebujú, už dlho mi vŕta v hlave klasická rozprávka, ktorú poznáme všetci – „O troch grošoch“. Ono to asi ani rozprávka nebude, skôr ekonomická teória dávnoveku v praxi, pointou však je – ako to, že niekedy, keď neexistoval sociálny systém, dávky v nezamestnanosti a podobne, ľudia poväčšinou prežívali? Odpoveď sa nachádza v základnej spoločenskej jednotke – rodine. Je smutné, že mnohé rodiny dnes nefungujú tak, ako by mali, je smutné, že deti dávajú starých rodičov do domovov dôchodcov, nestarajú sa o vlastné deti… spoločnosť, v ktorej zlyhávajú fungovať základné piliere, nemôže dlho existovať. A dovolím si tvrdiť, že dokiaľ zase rodiny nebudú aspoň sčasti sebestačné (pokiaľ sa to, samozrejme, dá uskutočniť), do tej doby budú spoločnosť trápiť doterajšie neduhy a problémy.

S úlohou rodiny ako základnej spoločenskej jednotky sa viaže i otázka medziľudských, susedských vzťahov. Asi nikto nežije ako pustovník, a je mi smutno, keď si spomeniem na doby spred roku 1989 a na susedské vzťahy, ktoré vtedy vládli. Naša rodina žila v 13-poschodovom paneláku, pričom sme žili v živých susedských vzťahoch, navštevovali sa, spoločne upratovali pri jarnom a jesennom upratovaní – aký priepastný rozdiel medzi včerajškom a dneškom! Dnes žijem v 7-poschodovom paneláku, kde v podstate ani neviem, kto býva, a spoločenský kontakt s ostatnými je obmedzený na podržanie dverí výťahu a stručný pozdrav.

Ak teda chceme niečo zmeniť – a zmenu nie iba pre seba (nakoľko mnohé systémové kroky sa prejavia až oveľa-oveľa neskôr), ale zmenu hlavne pre naše deti, musíme začať od seba, cez rodinu, cez lokálny aktivizmus. Žiadne fantázie o štátnej moci, ale skutočná práca pre ľudí – i napriek polenám pod nohami zo strany úradov a radoby „aktivistov“, ktorí nás prenasledujú za naše presvedčenie. Zabudnite na uniformy a lá Slovenská Pospolitosť (i tak si myslím, že svojím spôsobom to bola hra nejakých záujmových kruhov), zabudnite na oháňanie sa národným socializmom platným 80 rokov späť. Musíme nastoľovať riešenia pálčivých problémov spoločnosti tak, aby boli reálne a bolo ich možné akceptovať a realizovať. Dôležité je pracovať pre ľudí – a pokiaľ tomu tak bude, výsledky sa dostavia – i napriek nepriazni médií. … freeman…

Fajčenie a materstvo

Prečo by nemali mladé biele ženy fajčiť ?
Všetky biele ženy, ktoré chcú mať zdravé deti, by si mali uvedomiť, že ženský organizmus sa počas dospievania výrazne mení a účelne sa pripravuje na materstvo. Preto je potrebné uchrániť tieto veľmi citlivé procesy od rôznych škodlivín, ktorých je veľa v ovzduší, v potrave, vo vode, najviac však v cigaretovom dyme. Pri fajčení, ale aj pri zdržiavaní sa v miestnostiach, kde sa fajčí, vnikajú do organizmu človeka stovky škodlivých látok. Najvýznamnejšou z nich je nikotín, ktorý účinkuje tlmivo na nervovú sústavu, narušuje reguláciu žliaz s vnútorným vylučovaním, podporuje kŕčovité stiahnutie tepien. Ďalšou škodlivinou v cigaretovom dyme je oxid uhoľnatý. Tento plyn spolu s ďalšími desiatkami škodlivín, poškodzuje najprv vnútornú cievnu výstelku, ktorá postupne tuhne, stráca svoju pružnosť, stáva sa hrboľatou. Takýmito cievami preteká potom krv pomalšie a môžu sa tvoriť krvné zrazeniny. Tento chorobný vývoj voláme ateroskleróza. Takýmto spôsobom pomáhame iba k sebadeštrukcii.
Poznáme i ďalšie nepriaznivé vplyvy – hormonálne, ktoré spolu s chemickými látkami z cigaretového dymu ohrozujú zdravie, ba i životy našich žien – fajčiariek. V súčasnosti už vieme, že fajčiarky užívajúce súčasne antikoncepčné tabletky ohrozuje vysoké riziko trombózy žíl, a z toho nasledujúcej embólie (upchanie pľúcnych tepien krvnou zrazeninou) a to až 10-krát častejšie a srdcový infarkt až 3-krát častejšie než nefajčiarky. Preto by si každá hrdá biela žena mala uvedomiť, či je naozaj nevyhnutné s tým začínať. K čomu fajčenie vedie?

Fajčenie škodí už pri počatí
Ženám, ktoré pravidelne fajčia, kolujú v krvi škodlivé látky pochádzajúce z cigaretového dymu. Z plynov sú to najmä oxid uhoľnatý, kyanovodík, sírouhlík, oxid siričitý, v tekutom stave rozpustený nikotín, dechtové látky, oxidy dusíka, kovov, početné rakovinotvorné látky a mnohé ďalšie stovky chemických látok. Tieto chemikálie pravdepodobne zasahujú už do prípravy vnútra maternice na uhniezdenie a výživu oplodneného vajíčka. Každá z nás predsa vie, že cigareta je droga. Ak žena droguje počas splodenia dieťaťa, je pravdepodobné, že aj dieťa bude nainfikované. Oslabí to jeho imunitu. Naozaj si chceme ničiť vlastné deti ešte predtým ako sa narodia?
Fajčiarky majú samovoľné potraty častejšie ako nefajčiarky a aj oplodnenie je menej pravdepodobné u fajčiacich partnerov (aj v prípade, že fajčí len muž) než u nefajčiacich. U silných fajčiarov zase klesá potencia, čo spôsobujú zmeny v stenách tepien s následnou poruchou výživy pohlavných orgánov. Držme sa štrnástich slov. Ak chceme naozaj za ne bojovať, nemôžeme samí sebe brániť už len v započatí dieťaťa.

Vývoj plodu sa nesmie narušiť
Príroda sama sa postarala o optimálnu výživu oplodneného vajíčka. Cez zmnožené a rozšírené krvné vlásočnice prenikajú na povrch vnútornej steny maternice tekuté výživné látky z krvi matky. V prvom období uhniezdenia, čiže už od 6. dňa po oplodnení, prijíma vajíčko výživu celým povrchom. V tejto etape sa výrazne zväčší. Ak fajčí tehotná žena, do výživového sekrétu vnútornej steny maternice sa dostávajú chemické látky, ktoré tam prenikli z krvi. Tieto chemické látky môžu poškodiť zárodok vo včasnom štádiu natoľko, že odumrie. Preto by si každá biela žena mala uvedomiť, že ak chce splodiť zdravé dieťa, mala by bezvýhradne prestať fajčiť.

Najväčšie riziko
Horšie je to v druhom štádiu zrenia plodu, keď sa začína vývoj základných častí tela. Toto obdobie sa začína uhniezdením vajíčka a vytvorením plodových obalov. Po oplodnení vajíčka v čase približne od 7. do 56. dňa sa rýchlo množia bunky. Vytvárajú sa bunkové skupiny, ktoré sú určené pre rôzne funkcie. Rýchle nastáva mohutný rozvoj centrálnej nervovej sústavy, keď je najväčšie riziko poškodenia toxickými látkami (najmä v 3. a 4. týždni). Pre vývoj srdca je nebezpečné obdobie medzi 4. a 5. týždňom, pre tvorbu končatín medzi 7. a 8. týždňom.

Fajčiarky a začiatok tehotnosti
Keď niektoré fajčiarky zistia, že čakajú dieťa, ihneď prestanú fajčiť. Žiaľ, tehotenstvo sa zistí najskôr 2 – 3 týždne po oplodnení vajíčka alebo neskôr. V prvom štádiu – na začiatku uhniezdenia vajíčka – žena ešte ani netuší, že je tehotná, ba často to nevie ešte ani na začiatku druhého štádia, keď sa už začínajú vyvíjať orgány plodu. Však aspoň ako sa hovorí :,, radšej neskôr ako nikdy!”. Keď nejaká žena zistí, že je tehotná, malo by byť automatické, že fajčiť prestane. Takúto jednoduchú vec nepochopia iba ženy podradenej rasy!
A tak mnohé ženy bezstarostne fajčia, vdychujú dym do pľúc, čím sa do krvi dostávajú stovky škodlivín, na ktoré sú citlivé hlavne zárodočné bunky ich plodu. Aj keď vieme, že tieto bunky majú určitú odolnosť a nie vždy sa musia poškodiť, je dôležité zamyslieť sa – Skutočne je takéto riziko potrebné ?
Fajčiaca žena, ktorá samovoľne potratí, by si mala uvedomiť, že to môže súvisieť s jej fajčením, pretože spontánne potraty sú 5 – 8 ráz častejšie u fajčiarok ako u nefajčiarok. Preto je dôležité, aby mladé biele ženy nefajčili, alebo aspoň fajčenie obmedzili. Naozaj chceme čeliť riziku, že naše ženy potratia len vďaka tomu, že fajčili? Alebo túžime niesť zodpovednosť za to, že naše dieťa je postihnuté, či chorľavé? Ak chceme naozaj silnú rasu, ktorá dokáže čeliť tým ostatným, mali by sme si uvedomiť, že budúcnosť našej rasy, je v rukách práve našich detí.
1. Fajčiacej žene kolujú v krvi škodlivé chemické látky z cigaretového dymu a prenikajú cez placentu do plodu.
2. Zvýšené množstvo oxidu uhoľnatého v krvi fajčiacej matky spôsobí, že sa okysličovanie celého plodu ochudobní o 4 – 8%.
3. Spomenuté zmeny spôsobia obmedzenie výživy plodu okysličenou krvou od matky, a tým aj jeho oneskorené dozrievanie alebo až odumretie.
4. Pri fajčení matky sa aktivizuje enzymatický systém placenty a pečene plodu, vytvárajú sa špeciálne látky – epoxidy, benzpyrény a ďalšie, ktoré potom brzdia bunky plodu v ich aktivite. Zapríčiní to zníženú hmotnosť plodu a zvýšené riziko vývojových porúch.,…. darkerka….  

Kam kráčaš zdravotná starostlivosť?

17:40  Prichádzame na pohotovosť v Ružinovskej nemocnici. Teším sa, začína to dobre, sme tretí. Obzerám si ostatných. Partia bezdomovcov, avšak pacient je len jeden z nich, postarší manželia a nejaký pán.

18:00 Vychádza von pacient. Ostáva sedieť na lavičke, čaká na výsledky. Má byť prijatý do nemocnice. V čakárni sa rozprúdi živý rozhovor, z ktorého sa dozvedám, že sme vlastne na rade, lebo všetci čakajú na výsledky alebo nejakého špecialistu. Teším sa ešte viac.

18:10 Čakáme. Radosť ma opúšťa. Bezdomovec, ktorý čaká na chirurga, nás všetkých uvádza do svojho príbehu dňa na pohotovosti. Sedí tam už od 12-tej a s kamošmi, čo s nim prišli, popíjajú vínko, a už ho to nebaví. Kamaráti ho prehovárajú, aby ešte počkal. Vzpiera sa. Má vraj dosť iných povinností, ako sedieť celý deň na pohotovosti. Všetkých nás začína zaujímať, aké môže mať taký bezdomovec už povinnosti.. Z ordinácie sa ozýva veselý smiech niekoľkých sestričiek, doktorov a sanitárov. Neviem. Ľudia v bielych plášťoch vychádzajú a vchádzajú do ordinácie, v ktorej nie je žiaden pacient.

18:20 Stále čakáme. Sestričky sa stále smejú. Biele plášte stále pendlujú hore dole.

18:25 Radosť ma opustila. Prestávam to zvládať. Vstávam. Klopem na dvere a priateľa vtláčam dnu.

18:40 Vychádza von. Brali mu krv, urobili EKG. Máme čakať na výsledky. Ľudí pribúda.

18:50 Zase čakáme. Všetci čakajú. Bezdomovcom sa minulo čučo. Idú si zapáliť. Sestričky v prázdnej ordinácii sa zase smejú.

19:00 Sanitka priviezla nepríčetne vyzerajúceho bezdomovca so zlomenou rukou a Tesco igelitkou. Berú ho hneď dnu. Všetci reptáme. Sme necitlivé hyeny. Nedoprajeme mu ani lekársku starostlivosť.

19:10 Začínam sa prechádzať. V duchu si opakujem slovník „nevybraných“ slov.

19:20 Bezdomovec vychádza z ordinácie. S igelitkou a “prázdnym“ pohľadom sa odšuchce do výklenku.

19:30 Sestričky sa zase smejú. Biele plášte pendlujú. Neobsedím. Stepujem po chodbe. Napadá ma myšlienka, že som si mala vziať krokomer, čo som kedysi dostala od kamošky, keď robila v Mc Donalde. Ďalšia hyena, dala ho mne miesto toho, aby ho dala nejakému decku do detskej porcie. Keďže nemám krokomer tak nadávam.

19:40 Už sme tu dve hodiny. Pani, čo je na rade po nás evidentne nezvláda situáciu a začína sa dobíjať do ordinácie. Vykukne sestrička. Po krátkom vášnivom monológu pacientky sa dvere zatvárajú. V čakárni nastáva ticho. Ja som prestala chodiť. Všetci upierame oči na dvere do ordinácie a čakáme. Dvere sa otvárajú. Vykúka iná sestrička s divne nevrlým výrazom na tvári a volá dnu dvoch pacientov naraz.

19:50 Nechodím. Sedím. Konečne sa to tu pohlo. Priateľa volajú dnu. Zase sa teším. Pôjdeme domov.

20:00 Vychádza von. Prežívam obrovské sklamanie. Dozvedám sa od neho, že ideme ešte na rontgen. Zabudli ho tam poslat, lebo v čase jeho vyšetrenia o 18:25 sa striedali služby. Vedľa sediaca pani na mňa súcitne pozrie. Aj ona si asi spomenula na takmer celú hodinu, keď nevzali žiadneho pacienta a na veselý smiech sestričiek, ktorý sa niesol cez dvere do čakárne.

20:05 Sme na rontgene. Sme tu sami. Priateľ sa odchádza snímkovať. Je tu dlhá tmavá chodba. Nechávam sa uniesť vášňami. Zabúdam na dobrú výchovu aj to, že som dáma. Dupocem hore dole po chodbe a hlasno nadávam. Otvárajú sa dvere. Stíchnem. Priateľ vychádza von.

20:15 Dostávame snímku. Priateľa posadím na lavičku. Idem na wc, zapáliť si a zavolať Darkerke. Potrebujem sa niekomu posťažovať.

20:20 Vraciam sa do čakárne. Priateľ už nemá snímky u seba.

20:40 Sme tu už 3 hodiny. Všetka slušná výchova ma opúšťa. Škrípem zubami a dupocem po čakárni. Starší pán, ktorý je tam so synom (mimochodom syn bol nejaký „náš“ :-)) skoro tak dlho ako my, sa pridáva ku mne. Spolu pochodujeme po chodbe.

20:55 Priateľa volajú do ordinácie. Prestávam pochodovať. S napätím sledujem dvere.

21:15 Priateľ vychádza von s príjmovým dokladom. Ide zaplatiť do pokladne 60,- SK za „nadštandardné služby“ zdravotníctva. Čakám ho na vrátnici. Počúvam rozhovor vrátničky a SBSkára. Ten prednostne prijatý bezdomovec sa im vyčúral v tom výklenku do rohu.

 21:25 Odchádzame. Som plná zmiešaných pocitov a uvažujem, či nezaložím fond na podporu a zvýšenie platov týmto ťažko pracujúcim doktorom a sestričkám.