O odpojení sa, troch grošoch a lokálnej politike

Mnohí z čitateľov iste videli prvý diel filmovej trilógie Matrix. Priznám sa, videl som túto prvú časť asi dvadsaťkrát, posledné dve časti ma už tak nelákali. Čo však bolo pre mňa na uvedenom filme zaujímavé, a nad čím som dumal dlhé chvíle, bol celkový koncept existencie „pred“ a „po“ odpojení sa „od kábla“ strojov, teda od programu ilúzie skutočného sveta v mysli protagonistov.

Paradoxne, v takomto svete žijeme všetci, no len málo z nás si to uvedomuje. A keď tak nad tým rozmýšľam, pokiaľ je pre nás jedinou starosťou, ako prežiť dnešný deň, prípadne maximálne ten nasledujúci, možno je takáto ilúzia žiaduca. Keď pôjdeme do podrobností – načo sa zapodievať niečím, čo sa zdanlivo nedá vyriešiť, len do maximálnej miery narúša pocit pohodlného a spokojného života? Mnohí z tých, ktorí nazreli pod pokrievku skutočného Matrixu nášho až príliš „reálneho“ sveta, sú podobní Cypherovi z Matrixu filmového – rozčarovanému chlapíkovi, pre ktorého je spokojný život moderného otroka udržiavaného v nevedomosti oveľa znesiteľnejší než život slobodného človeka v biede, a ktorý kvôli tomu neváha obetovať životy svojich druhov. Aké príhodné, keď sa zamyslím nad niektorými z našich bývalých „spolubojovníkov“. Ale škoda sa o takýchto baviť, ich údel je rovnaký ako údel mnohých pred nimi – zabudnutie a maximálne opovrhnutie všetkými, pre ktorých má slovo „česť“ a „sloboda“ stále zmysel.

Nech bude, ako chce, pred tými, ktorí si radšej zvolia slobodu – a to i v zmysle slobody zvoliť si totalitný systém, pokiaľ si tak budú želať – vyvstáva otázka: Čo ďalej? Ktorou cestou sa vydať?

Nájsť odpoveď nie je jednoduché. Jednoduché riešenia síce existujú, ale sú to riešenia krátkodobé, prípadne vyslovene teoretické, teda ako keby neboli vôbec. Domnievam sa však, že predtým, ako by sme chceli niečo v spoločnosti meniť (bez ohľadu, či vôbec má zmysel sa v dnešnej spoločnosti o niečo pokúšať alebo nie), musíme začať od seba. Iste, je to pomaly otrepaná fráza, ale aj keby sme to zdôrazňovali ešte ďalších sto rokov, nebude to dostačujúce, pokiaľ sa skutočne nepozrieme do zrkadla a nepoložíme si fundamentálnu otázku – Čo konkrétne pre dosiahnutie svojich cieľov robím? Ďalšou otázkou, ktorú si musíme položiť, je: Je spôsob, akým sa snažím dosiahnuť svoje ciele, tým správnym, prípadne jediným možným?

Počas svojich dospelých rokov som zažil mnoho pokusov etablovať sa do politickej sféry spoločnosti prostredníctvom rôznych strán či politických hnutí. Z mnohých ľudí, ktorí sa snažili takto presadiť, mi bolo na vracanie už vtedy a je mi na vracanie i teraz, keď si na poniektorých spomínam. Buďme otvorení a priznajme – mnohým (česť výnimkám) vôbec nešlo o zmenu či národnú myšlienku, ale o to, o čo ide prakticky všetkým politickým figúrkam v spoločnosti – o moc a ľahko získané peniaze. Možno sa poniektorým idealistom nebude toto vyjadrenie páčiť, ale nie sme na módnej prehliadke niekde na móle, aby sme sa snažili zapáčiť. V čom je totiž problém? V ničom inom, ako v megalomanstve a nadmerných ambíciách poniektorých (obzvlášť mladých) ľudí. Príhodne sa na politický život hodí formulka z marketingu: „Mysli globálne, konaj lokálne“. Ťažko však očakávať zázraky od niekoho, kto na lokálnej úrovni nič podstatné nedosiahol.

V podstate sa nám teda ponúkajú dve základné možnosti. Buď sa politike venovať, a to nielen okrajovo (v zmysle volieb, referend či petícií) a planými rečami niekde na fórach či na blogoch, ale i priamo, aktívnou účasťou na politickom živote, alebo sa skrátka na celú politiku vykašľať a snažiť sa žiť svoj život čo najhodnotnejšie s čo najmenším obmedzovaním zo strany byrokratov.

Každopádne správna cesta povedie zrejme asi niekde uprostred. Domnievam sa, že je možné obe tieto možnosti skĺbiť.

Dovolím si na chvíľu odbočiť – napriek tomu, že mi idea sociálneho štátu nie je cudzia a uznávam, že niektorí členovia spoločnosti skrátka pomoc v živote potrebujú, už dlho mi vŕta v hlave klasická rozprávka, ktorú poznáme všetci – „O troch grošoch“. Ono to asi ani rozprávka nebude, skôr ekonomická teória dávnoveku v praxi, pointou však je – ako to, že niekedy, keď neexistoval sociálny systém, dávky v nezamestnanosti a podobne, ľudia poväčšinou prežívali? Odpoveď sa nachádza v základnej spoločenskej jednotke – rodine. Je smutné, že mnohé rodiny dnes nefungujú tak, ako by mali, je smutné, že deti dávajú starých rodičov do domovov dôchodcov, nestarajú sa o vlastné deti… spoločnosť, v ktorej zlyhávajú fungovať základné piliere, nemôže dlho existovať. A dovolím si tvrdiť, že dokiaľ zase rodiny nebudú aspoň sčasti sebestačné (pokiaľ sa to, samozrejme, dá uskutočniť), do tej doby budú spoločnosť trápiť doterajšie neduhy a problémy.

S úlohou rodiny ako základnej spoločenskej jednotky sa viaže i otázka medziľudských, susedských vzťahov. Asi nikto nežije ako pustovník, a je mi smutno, keď si spomeniem na doby spred roku 1989 a na susedské vzťahy, ktoré vtedy vládli. Naša rodina žila v 13-poschodovom paneláku, pričom sme žili v živých susedských vzťahoch, navštevovali sa, spoločne upratovali pri jarnom a jesennom upratovaní – aký priepastný rozdiel medzi včerajškom a dneškom! Dnes žijem v 7-poschodovom paneláku, kde v podstate ani neviem, kto býva, a spoločenský kontakt s ostatnými je obmedzený na podržanie dverí výťahu a stručný pozdrav.

Ak teda chceme niečo zmeniť – a zmenu nie iba pre seba (nakoľko mnohé systémové kroky sa prejavia až oveľa-oveľa neskôr), ale zmenu hlavne pre naše deti, musíme začať od seba, cez rodinu, cez lokálny aktivizmus. Žiadne fantázie o štátnej moci, ale skutočná práca pre ľudí – i napriek polenám pod nohami zo strany úradov a radoby „aktivistov“, ktorí nás prenasledujú za naše presvedčenie. Zabudnite na uniformy a lá Slovenská Pospolitosť (i tak si myslím, že svojím spôsobom to bola hra nejakých záujmových kruhov), zabudnite na oháňanie sa národným socializmom platným 80 rokov späť. Musíme nastoľovať riešenia pálčivých problémov spoločnosti tak, aby boli reálne a bolo ich možné akceptovať a realizovať. Dôležité je pracovať pre ľudí – a pokiaľ tomu tak bude, výsledky sa dostavia – i napriek nepriazni médií. … freeman…