Veľký sprisahanecký proces roku 1944: Osobné spomienky

(Prednáška prezentovaná na 6. medzinárodnej revizionistickej konferencii)

David Baxter 

Mám česť diskutovať tu o historickej udalosti, v ktorej som hral osobnú úlohu – notoricky známom sprisahaneckom procese roku 1944. Ako kresťan som už dávno odpustil tým, ktorí boli zodpovední za prenasledovanie amerických občanov a  nemám dôvod niekoho drviť. Niečo z toho, čo poviem, sú iba osobné spomienky, zatiaľ čo niečo je neoddiskutovateľným faktom. To musia zvážiť historici, ja píšem ako svedok histórie.

Pred debatou o samotnom procese je nutné načrtnúť niečo z jeho pozadia. Vždy som bol idealistom a dejepis bol v škole mojím obľúbeným predmetom. Preto som bol v mladosti značne ovplyvnený knihou Edwarda Bellamyho Looking Backward. Stal som sa zapáleným socialistom a vstúpil som do Socialistiskej strany, v tom čase tretej najväčšej politickej strany v Amerike. No stále som bol nacionalistom a predpokladal som, že socializmus bude pre našu krajinu a ľud to najlepšie. Svetovláda nebola spornou otázkou a som si istý, že väčšina socialistických stúpencov Eugene V. Debsa by bolo proti nej. Zaujímala nás Amerika a jej ekonomický systém, ktorý bol v tom čase najnemilosrdnejším kapitalizmom, aký si človek dokáže predstaviť.

Následne som si veľmi obľúbil New Deal Franklina Roosevelta. Vo viere, že Rooseveltov program naplnil naše nádeje (no nevedomý si jeho svetovládnej filozofie), náš socialistický líder v štáte Kalifornia, Upton Sinclair, vstúpil do Demokratickej strany a uchádzal sa o post guvernéra. Bol som posledným registrovaným socialistom v okrese San Bernardino, no nakoniec som to vzdal a nasledujúc Sinclaira, pridal som sa k Demokratom. Dva roky som zastával funkciu prezidenta najväčšieho demokratického klubu v Kalifornii. Zatiaľ čo veľká hospodárska kríza zúrila na svojom vrchole, pracoval som ako W.P.A. supervízor. Verím, že Roosevelt učinil niečo dobré v krízovej legislatíve, Reconstruction Finance Corporation, bankových reformách na ochranu vkladov občanov, sociálnom zabezpečení a podobne.

Môj záujem o politické záležitosti nikdy neustal. Chcel som vypočuť obe strany každého problému. Následne ste ma mohli vidieť na komunistickom zhromaždení, stretnutí Ku-Klux-Klanu, Townsendovom prejave, židovskom anti-nacistickom zhromaždení či stretnutí Silver Shirts (Strieborné košele). Mimochodom, vodca Silver Shirts, William Dudley Pelley, bol o pár rokov neskôr jedným z mojich spoluobžalovaných v sprisahaneckom procese, spolu s dvoma vodcami German-American Bund z Los Angeles.

Pred procesom som sa s Pelleym nikdy osobne nestretol a ani som s ním nekorešpondoval, a Bundistom som bol predstavený iba na ich verejnom zhromaždení. Napriek tomu som bol neskôr obvinení zo sprisahania s nimi. V skutočnosti som bol v tom čase demokrat New Deal-u zaujímajúci sa o to, čo sa v krajine na politickej scéne deje.

Vždy som bol trošku pomalý v dostávaní sa k záverom, ale ako raz riekol Chesterton, „Cieľom otvorenia mysle je zavrieť ju na čomsi pevnom.“ Akonáhle som bol pevne presvedčený o správnosti veci, s odhodlaním som sa za to postavil. Prvýkrát som začal mať pochybnosti o Rooseveltovej čestnosti po vypuknutí vojny v Európe. V tom čase som bol tzv. „strednou cestou“, politicky i ekonomicky, a začínal som čoraz viac sympatizovať s tými, ktorí zastávali hrubý individualizmus, nemali radi usmerňovanie a oponovali Rooseveltovým šikovne maskovaným snahám zapojiť Spojené Štáty do cudzej vojny, ktorá sa nás vôbec netýkala. Pretože Prezident jedno hovoril a druhé konal, otvorene sa mi sprotivila i zem, po ktorej chodil. Navyše som bol presvedčený, že naozaj existuje medzinárodné sprisahanie, využívajúce náš národ ako pešiaka, ako v prípade 1. svetovej vojny. Keďže som v tom čase nemal prístup k tlači, začal som publikovať newsletter.

Politika skutočne vytvára zvláštne priateľstvá. Hitler a Stalin podpísali dohodu, americkí komunisti oduševnene podporovali tých z nás, ktorí boli proti zapojeniu do európskej vojny medzi Nemeckom a britsko-francúzskou alianciou. Komunisti dokonca strávili i židovskú otázku, ktorú niektorí z nás vyťahovali a mnoho židovských komunistov, ktorí chceli, aby sa Spojené Štáty zapojili do vojny proti Hitlerovi, ich stranu opustilo. Všetko sa to však zmenilo cez noc, keď vypukla vojna medzi Nemeckom a Ruskom. Komunisti sa s pomstou obrátili voči nám a horlivo podporovali FDR a americkú účasť vo vojne na záchranu Sovietov. Tí z nás, ktorí boli od začiatku proti vojne, boli teraz ešte viac proti takémuto dobrodružstvu. Anglicko a Francúzsko boli teraz prakticky z konfliktu vynechaní. Nuž, nechajme nacistov a Rusov tĺcť sa navzájom, kým Spojené Štáty zostanú neutrálne, domnievali sme sa. Keď sa dym rozptýli, žiadna z veľkých európskych mocností nebude mať mnoho sily, nebude pravdepodobne existovať žiaden Sovietsky Zväz a Spojené Štáty vyjdú z konfliktu nezranené, bez strany jedného vojaka. Mohli sme taktiež riešiť naše vlastné domáce problémy bez odvádzania pozornosti vojnou. Písal som jeden článok za druhým a niekedy písal prejavy navštevujúcim rečníkom z American First Committee, ktorého som bol členom. Okrem Demokratickej a Socialistickej strany to bola jediná politická organizácia, do ktorej som kedy vstúpil. Snažil som sa taktiež zorganizovať korešpondenčný kruh proti-vojnových aktivistov, zvaný Social Republic Society, ale nebol úspešný. Alebo sme si to aspoň mysleli.

Po japonskom bombardovaní Pearl Harbor, o ktorom mnohí z nás tvrdili, že bolo vyprovokované Rooseveltom a Churchillom (a čo je dnes známym faktom), sa členovia America First ocitli v horúcich vodách. Všetci naši politickí podporovatelia v Kongrese a na iných miestach zmizli ako prostredníctvom mágie. Dokonca i Hamilton Fish, Robert Taft, Burton Wheeler a Claire Hoffman boli zvedení a strhnutí hystériou stvorenou štátnou správou. Vôbec nepoňali podozrenie, že  útok na Pearl Harbor vyvolali Rooseveltove machinácie. Všetci sa družne chytili príležitosti, s výnimkou pár tvrdohlavcov, medzi ktorých som patril. Pre nás, ak bola záležitosť v princípe zlá pred oficiálnym vyhlásením vojny Prezidentom, bola rovnako zlá i potom. Napriek našim obmedzeným počtom a politickej bezvýznamnosti sa niektorí z nás pustili do najnepravdepodobnejšej úlohy, aká sa dá predstaviť – Mierovej ofenzívy. Verili sme, že aj keď Amerika učinila chybu zapojac sa do európskeho inferna, stále sme mohli vyjednať poctivý mier a zachrániť milióny životov. Náhle sa mi dostalo celonárodnej pozornosti a moje meno sa objavilo v niektorých vplyvných novinách. Edwardom Price Bellom, niekdajším editorom Chicago Daily News, som bol navrhnutý za prezidentského kandidáta. Aj keď bol Bell prominentom v Republikánskej strane, stál proti Wendellowi Willkiemu z GOP (Grande Ole Party, hovorové označenie Republikánskej strany v USA – pozn. prekl.) ako bol proti demokratovi Rooseveltovi. Stál proti americkej podriadenosti zahraničným záujmom rovnako tak, ako som proti tomu stál ja. Jeho článok v The Saturday Spectator ma priviedol priamo do Rooseveltovej pozornosti a urýchlil môj rýchly politický pád.

Rýchlo som bol predvolaný pred výbor proti podvracaniu senátu štátu Kalifornia, ktorý viedol senátor Jack Tenney, pred ktorým som vypovedal a dostal nálepku „zaujatý svedok“. Po rokoch, keď bol poučený, Tenney sa mi osobne ospravedlnil. Po predvolaní mi U.S. marshall doručil „Presidential Warrant” (prezidentský rozkaz) podpísaný Franklinom D. Rooseveltom, ktorým mi nariaďoval dostaviť sa pred veľkú porotu vo Washingtone D.C. Tento rozkaz som roztrhal a marshallovi povedal, aby FDR odkázal, nech ide do pekla, kam patrí. Roosevelt nemal väčšiu právomoc mi niečo nariaďovať, než hocaký iný občan. Následne mi o pár dní marshall doručil správne predvolanie dostaviť sa, a ja som promptne odcestoval do Washingtonu. Nikdy predtým som v hlavnom meste nebol.

V tom istom čase sa do mňa v rádiu pustil Walter Winchell, Drew Pearson a mnohí ďalší. Pearson ma nazval „fašistom“ a Winchell neustále požadoval: „Prečo s týmto niekto niečo neurobí?“ Keď som do hlavného mesta dorazil, The Washington Post publikoval na prvej strane útok proti mojej osobe, označujú ma za „revolucionára“. Iné washingtonské denníky boli zdržanlivejšie, i keď jeden z nich priniesol titulok o mne ako o „japonskom apologetikovi“, pravdepodobne kvôli pár veciam, ktoré som napísal na obranu amerických občanov japonského pôvodu, ktorí boli zhromažďovaní a posielaní do koncentračných táborov bez akéhokoľvek zdania legálnosti. Označenie „japonský apologetik“ mi u priemerného Američana neprinieslo väčšiu obľúbenosť. V tých dňoch po Pearl Harbor bola väčšina Američanov hysterická voči čomukoľvek japonskému, nemajúc poňatia o tom, že za to bol zodpovedný ich vlastný Prezident. Bol som prakticky bez priateľov. Protivojnoví členovia Kongresu, ktorých som lojálne podporoval, predstierali, že o mne nikdy nepočuli. Ľudia, ktorí ma roky poznali, sa báli, aby boli videní so mnou. Vcelku otvorene, bol som v depresii a rozčarovaný.

Washingtonská veľká porota bola vcelku zúrivá. Pred ňou stálo množstvo ľudí z celej krajiny, o ktorých som počul, no nikdy nestretol, vrátane Charlesa B. Hudsona, Geralda B. Winroda (duchovného a hovorcu pre Social Justice a otca Charlesa Coughlina), kongresmanka Claire Hoffman z Michiganu a mnohí ďalší. Keď som sa dostal do sporu s federálnym žalobcom Williamom Power Maloneym a bol obvinený veľkou porotou z pohŕdania súdom, boli toho plné noviny a naše mestské noviny, The San Bernadino Sun-Telegram, priniesli kričiaci titulok: „Baxter pohŕda federálnou veľkou porotou.“

Zaujímavým rysom vyšetrovania veľkej poroty bolo to, keď súdny zriadenec vošiel do miestnosti pre svedkov a niekoľkokrát vyvolal „Jeffersona Breema“. Jefferson Breem sa tam nachádzal, no neodpovedal. To kvôli tomu, že v skutočnosti to bol reportér The Washington Post menom Dillard Stokes. Bol to Stokes, ktorý písal články v Poste, ktoré ma označovali za „revolucionára“ a očierňovali ma a ostatných svedkov od hlavy po päty. “Jefferson Breem” bol jedným z mnohých ľudí, ktorí mi písali so žiadosťou o výtlačky mojich prác. Koniec koncov, žiadna z mojich prác nebola tajná a nachádzali sa i v niektorých knižniciach. The Hoover Library na  Stanford University, napríklad, o moju literatúru požiadalo a obdržalo ju. Tak ako tak, keď veľká porota neskôr obžalovala asi 30 z nás, ktorí sme boli svedkami, obviniac nás z poburovania, bolo to v značnej miere na základe literatúry, ktorú Stokes, alias Breem, vo Washingtone obdržal. Aby nás mohli súdiť vo Washingtone, bolo nutné zabezpečiť, aby sa tento zločin odohral v  District of Columbia, prenesúc jurisdikciu na tamojšie federálne súdy. Tak nás veľká porota, ktorá bola zjavne ovládaná štátnym žalobcom, obvinila zo zločinu poburovania a na tom postavila jurisdikciu District of Colombia, aby nás súdil na základe toho, že DC rezident, “Jefferson Breem”, obdržal údajne buričskú literatúru. Týmto bol údajný „zločin“ spáchaný v hlavnom meste. Obvinení boli obžalovaní zo sprisahania sa v District of Columbia, napriek faktu, že som nikdy v mojom živote vo Washingtone nebol, až kým ma nepredvolali pred veľkú porotu.

Dokonca i potom mi nebolo umožnené mať právneho poradcu.

Po skončení vypočúvania pred veľkou porotou som sa vrátil do Kalifornie a snažil sa prebudovať moje malé podnikanie s reklamou, ktoré nepriateľská publicita takmer zruinovala. Podozrievali ma dokonca i moji susedia. Po vojne mi funkcionár železničných odborov povedal, že poniektorí členovia odborov premýšľali nad namočením ma do dechtu a vyváľaní v perí. Bol odradení potom, čo im povedal: „Poznám Dave Baxtera roky. Nech má spravodlivý proces a ak bude vinný, osobne ho namočím do dechtu.“ V jednu noc sa k nášmu domu prikradli dvaja ozbrojenci a snažili sa ma prepadnúť. Zmizli až vtedy, keď som sa náhle objavil na verande s 38-čkou v ruke. Moja žena si na túto príhodu spomína veľmi dobre, skrývala sa vtedy pod posteľou.

Ťažko sa tomu verí, ale faktom je, že aj keď som začal pevne veriť, že medzinárodné sprisahanie židovských bankárov existuje a ovplyvňuje Prezidenta a vládu, nikdy som nepočul o Anti-Defamation League of B’nai B’rith. Nikdy som neprechovával kúsok nepriateľstva voči niekomu kvôli jeho rase či viere. Mal som mnoho židovských priateľov, o ktorých som bol presvedčený, že o medzinárodnom Sanhedrine nemajú žiadnej vedomosti. Alebo prinajmenšom to boli moji priatelia, kým som nezačal byť osočovaný ako „anti-semita“. Prvýkrát som sa o Anti-Defamation League dopočul, keď sesternica mojej ženy, ktorá pracovala v kancelárii právnika menom Julius Novak v San Bernardino, jedného dňa prišla k nám veľmi pobúrená. Nikdy som proti Novakovi nič nemal, no naša sesternica povedala, že bola vo vedľajšej miestnosti, keď  sa s Novakom radila delegácia, ktorú nazývala “Anti-Defamation League” a počula ho hovoriť: „Dave Baxtera dostaneme, i keby to malo byť to posledné, čo spravíme.“ O pár dní neskôr mi môj blízky priateľ, vedúci pošty v San Bernardino, v tichosti pošepol, že skupina Anti-Defamation League ho žiadala, aby kontroloval moju poštu. Začal som mať podozrenie na to, kto bol za väčšinou mojich problémov a začal som túto organizáciu skúmať.

Anti-Defamation League bola v skutočnosti katalyzátorom celého buričského procesu. Vtedy som to dokázať nemohol, ale môžem to dokázať teraz. Pred niekoľkými rokmi som prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám požiadal, aby mi FBI poskytla svoje záznamy o vyšetrovaní mojej činnosti na začiatku 40. rokov, ktoré viedlo k buričskému procesu. Dozvedel som sa, že vyšetrovanie trvalo niekoľko rokov a pokrývalo stovky strán, ktoré dnes vlastním. FBI vymazal mená tých, ktorí o mne poskytovali informácie, mnohé tak falošné, ako sa len dalo. Nikdy som nemal možnosť čeliť týmto ľuďom a nechať ich svoje obvinenia dokázať. No všetko, čo povedali, šlo do vyšetrovacích spisov. Čo bolo zvláštne, v mnohých prípadoch nevykonával toto vyšetrovanie FBI, ale Anti-Defamation League, pričom FBI len dostával správy od vyšetrovateľov ADL. Len ťažko sa dá z reportov určiť, či osoba oznamovateľa je agentom FBI alebo ADL. No v tom čase to bolo natoľko utajené, že som nemal najmenšieho podozrenia o sieti, ktorú okolo mňa tkali. Nepovažoval som sa za tak dôležitého. Každý, kto by chcel preskúmať môj FBI záznam, môže tak kľudne učiniť. Je to majstrovské dielo intríg, úskokov a klamstva.

Jedného dňa sme s mojou ženou, Bernice, a našimi dvoma chlapcami boli na rybačke v Newport Beach. Spoza našej prenajatej chaty vyšiel U.S. marshal, zatkol ma, a bez akéhokoľvek vysvetlenia ma odviedol do mestského väzenia v Los Angeles. O tri dni ma tam navštívili agenti FBI, ktorých som dobre poznal. Tí mi oznámili, že  bolo na mňa vyhlásené celoštátne pátranie, a že som bol spolu s 29 ďalšími obvinený pred vládnym zmocnencom Davidom B. Headom, počas tohto obvinenia bola prečítaná moja vina. Federálnym žalobcom bol Leo Silverstein, osoba vyzerajúca ako recyklovaný transsexuál. Vo väzení ma navštívili dvaja právnici, A.L. Wirin a Fred Okrand z American Civil Liberties Union (Americká únia občianskych slobôd). Z nejakého dôvodu sa ACLU rozhodla ma obhajovať. Ich noviny oznamovali, že i keď bolo pre ACLU nezvyčajné obhajovať „pravičiarov“, môj prípad bol jasným porušením občianskych slobôd. Tak som nedostal súkromného právnika. Moja kaucia bola pôvodne tak vysoká, že som ju nedokázal zložiť, no i po jej znížení som stále odmietal zložiť kauciu z princípu a strávil som vo väzení niekoľko mesiacov, zatiaľ čo sa legálne procedúry naťahovali. Ministerstvo spravodlivosti neuspelo vo vydaní mojej osoby do Washingtonu. Nakoniec som súhlasil, že tam pôjdem dobrovoľne, veriac, že keďže som nebol ničím vinný, porota ma určite oslobodí. Pohovorme si o naivnosti! Právnik ma varoval: „Ak  ťa dostanú späť, určite Ťa odsúdia v rýchlosti a bez dôkazov.“ No stále som veril v nestrannú americkú spravodlivosť a tvrdohlavo som trval na ceste do Washingtonu kvôli procesu. Federálny sudca Ralph Jenny nakoniec nariadil moje prepustenie na moje čestné slovo a ja som sa vrátil do San Bernardina, aby som sa pripravil na cestu do Washingtonu. V tom čase som bol takmer na mizine, a tak som vládu požiadal, aby mi zaplatila môj cestovný lístok. Nato mi bolo povedané, nech sa hlásim u U.S. marshalla v Los Angeles kvôli preprave, čo som i učinil. Dvaja marshali si rezervovali salónik na železnici v Santa Fé a sprevádzali ma. Celkom sme sa spriatelili a oslovovali sa krstnými menami, ale keď sme nastúpili do vlaku, jeden z marshalov mi so zahanbením ukázal telegram, ktorý dostal z Washingtonu, a v ktorom sa nariaďovalo: „Priveďte väzňa späť v putách a reťaziach“. Marshall povedal: „Zabudni na to, Dave. Nie si žiaden nebezpečný zločinec.“ „Dobre,“ odpovedal som, „ale neprídeš o prácu kvôli neposlúchnutiu rozkazov. Urob tak, ako je nariadené.“ Tak aj bolo. Nikdy som nepremeškal príležitosť, keď som prechádzal cez dav na železničnej stanici, aby som zvolal: „Som hosťom vášho Prezidenta, ktorý je taktiež vaším nepriateľom, ako jedného dňa zistíte.“

Zaujímavým odbočením v tom čase bola snaha mojej drahej milovanej ženy nájsť si po mojom uväznení prácu, aby uživila seba i deti. Bola zo starej priekopníckej rodiny v okrese San Bernardino a s dobrou povesťou. Pred našou svadbou pracovala na súde. Bola prijatá do zamestnania v San Bernardino Air Depot a chválená za svoju efektivitu. No nedlho nato sa plukovník Adrian Cote, ktorý toto letisko riadil, dozvedel, kým je a prepustil ju na základe toho, že je ženou Davida Baxtera. Neskôr jej v liste, ktorý ešte vždy mám, oznámil, že svoju prácu môže získať späť, ak sa so mnou rozvedie. Keď to odmietla, napísal jej ďalší list, v ktorom uviedol, že bola prepustená s predpojatosťou, takže si inú prácu nájsť nemohla. To všetko sa odohralo predtým, než som bol súdený či z niečoho usvedčený (ako vyšlo najavo, usvedčený som nikdy z ničoho nebol). No i školáci sa našim chlapcom posmievali: „Váš otec je v base.“

Po mojom príchode do Washingtonu mi nebolo dovolené byť na slobode na čestné slovo, ako tomu bolo v Los Angeles, takže som si nemohol nájsť prácu, aby som mohol živiť moju ženu a deti. Bol som narýchlo odvedený do okresného väzenia bez právneho zástupca či možnosti zaobstarať si právnika. Prijímací väzenský úradník bol obrovský, lajdáckym dojmom pôsobiaci chlap, ktorý mi po opýtaný sa na moje meno povedal: „Aká je vaša adresa? Kam chcete, aby bolo vaše telo odoslané?“ Obžalovaní z buričstva vo väzení ho prezývali „Anus“ (Annas bol veľkňazom v Ježišovom procese (Anus = zadok, pozn. prekl.)). Bol to nevrlý lump, ktorý rád zlomyseľne spomínal popravčiu miestnosť v zariadení.

Moja cela bola chladná. Môj sluch bol v tom čase v zlom stave a stále sa zhoršoval, s bolesťami uší a bez lekárskeho ošetrenia. Strava bola hrozná, pozostávajúca prevažne zo suchého chleba a značne korenenej polievky, so šálkou slabej kávy. Keď sa raz spoluobvinený Leon de Aryan pozrel skrz zatarasené okno jedálne a poznamenal: „Vyzerá to na dážď“, pozrel som na svoju šálku a odpovedal: „Hej, ale vonia to trošku ako káva.“ Nakoniec nám bol povolený ako zvláštny prídavok tanier čokoládového pudingu. Väzenie U.S. marshalla v podzemí budovy oblastného súdu bolo ešte horšie. Obžalovaní George Viereck, Ralph Townsend, Bill Lyman, Edward James Smythe a ja sme boli vhodení do jednej veľkej miestnosti so spoločnosťou zločincov a podozrivých každého druhu. Jediná toaleta bez príklopu bola pokrytá exkrementami a cigaretovými nedopalkami, a kvapkajúci starý vodovodný kohútik bol naším jediným prísunom vody. Náš „obed“ pozostával z jedného kúska chleba, kolieska údeného salámu a kávy. Hovoríme o treste pred procesom – a v našom vlastnom americkom hlavnom meste!

Bill Lyman bol počas vydania obžaloby v Anglicku. Namiesto úteku si okamžite rezervoval lístok domov a prihlásil sa úradom. No namiesto slobody, aby mohol zarábať na svoje živobitie, bol v putách odvedený do oblastného väzenia. Po niekoľkých mesiacoch vo väzení sa Howard S. Le Roy dozvedel, že som tam a zastavil sa. Najprv bol jasne skeptický voči môjmu popisu podmienok vo väzení, no po svojom vlastnom šetrení povedal, že nikdy predtým nič také nepoznal. S politickými väzňami sa zvyčajne zaobchádzalo zhovievavejšie, a ak boli bohatí, boli umiestnení do „domáceho väzenia“. Vďaka starému priateľovi, Henrymu G. Reinschovi z Tacomy (štát Washington), ktorý ma nikdy nezaprel, napriek extrémnemu nátlaku, som bol prepustený na kauciu tisíc dolárov. Myšlienka kaucie sa mi stále nepáčila, ale bolo to lepšie, než stráviť život vo väzení bez súdu.

Možno sa to bude teraz zdať absurdné, ale do dnešného dňa ďakujem svojim nepriateľom za ich úspech v mojom prenasledovaní. Dôvodom je to, že vo washingtonskom väzení som sa stal konvertitom Ježiša Krista. Môžete staviť svoj posledný dolár na to, že to v plánoch nepriateľa nebolo. Ale, vďaka Bohu, boli v skutočnosti nápomocní v tejto veci. Roky som bol presvedčeným agnostikom, aj keď moja žena bola kresťanka. Táto zázračná udalosť nastala, keď som si čítal Gideon Bible, ktorú som našiel v cele. Ako som si robil poznámky ohľadom údajných biblických protirečení, očakávajúc, že o tom niekedy napíšem článok, čoraz viac a viac som bol priťahovaný ku Kristovi. Čo povedal a čo Jeho apoštoli napísali, malo pre mňa väčší zmysel, než som si kedy vôbec predstavil. Mal rovnakých nepriateľov, ako som mal ja, no určite trpel neporovnateľne viac, než ako som kedy trpel ja. Čo je viac, musel som priznať, že som hriešnik a potrebujem duchovnú spásu, ktorú iba Ježiš samotný, zo všetkých prorokov, poskytuje. Preliatie Jeho krvi teraz pre mňa niečo znamenalo. Čokoľvek by sa s mojím telom stalo, Jeho nepriatelia a moji nebudú nikdy schopní pokoriť moju dušu. Bol som tak šťastný z mojej spásy, že netrvalo dlho, a medzi väzňami sme počas príležitostných odpočinkov vytvorili značnú biblickú triedu. Veľkou pomocou počas toho obdobia bol washingtonský misionár menom Harvey Prentice, vedúci Gospel Mission, požehnaná buď jeho duša. Vrátil som sa teda do Kalifornie ako kresťan, na veľkú radosť Bernice a detí, ktorí vybehli, aby ma na verande privítali po mojom návrate domov v jednu neskorú noc.

Medzičasom federálne súdy vo Washingtone zamietli žalobu a ja som skončil v Los Angeles bezvýsledne si hľadajúc prácu. Každý možný zamestnávateľ bol predo mnou varovaný. Napriek tomu som v San Bernardine zase začal maľovať vývesné štíty pre ľudí, bol privítaný predstaviteľmi mesta, ktorí v tom čase už mali svoj vlastný názor na príčinu mojich problémov, prednášal som v kostoloch a zanedlho viedol rozvíjajúci sa obchod s vývesnými ceduľami. Nepriateľ v roku 1943 zariadil ďalšiu obžalobu, no súdy ju zamietla. Napriek tomu bola vydaná tretia obžaloba, keď Roosevelt menoval newyorského právnika menom O. John Rogge za asistenta štátneho generálneho prokurátora na ministerstve spravodlivosti, aby sa venoval špeciálne prípadu poburovania. Roosevelt taktiež menoval bývalého kongresmana z Iowy, Edwarda C. Eichera, za hlavného sudcu federálneho súdu vo Washingtone, s priamymi rozkazmi súdiť prípad poburovania. Rogge bol chránencom sudcu Najvyššieho súdu Felixa Frankfurtera, ktorý svojich „chlapcov“ umiestňoval do citlivých vládnych pozícií.

Novinár Drew Pearson svedčil o tom, že generálny prokurátor Francis Biddle bol od začiatku proti celému masovému procesu, no Roosevelt mu nariadil, aby v tomto procese pokračoval, dodávajúc: „Ja stanovím sudcu.“ S Eicherom na mieste hlavného sudcu okresného súdu, proces  začal 17. apríla 1944, predsedal mu Eicher. Zúčastnilo sa 30 obžalovaných, vrátane pôvodne obžalovaných. Dobre si pamätám pani Elizabeth Dillingovú, Josepha Dillinga, Josepha McWilliamsa, Lawrencea Dennisa, Roberta Edmondsona, plukovníka Eugene Sanctuaryho, Roberta Noblea, Ellisa Jonesa, Bundistov Hermana Schwinna a Hansa Diebela, Garlanda Aldermana, Prescotta Dennetta, Loisa de Lafayette Washburna, Augusta Klapprotta, Elmera J. Garnera, Georgea Deathagea, Williama Dudley Pelleyho, Jamesa Truea a ďalších. Moje meno sa objavilo na všetkých troch žalobách, takže sa zdalo, že nieko mal zvláštny záujem, aby som sa dostal do väzenia. Aj keď niektorí z Bundistov už boli usvedčení v iných procesoch, boli k našej skupine pridaní v snahe kolektívne nás zdiskreditovať ako cudzích a „neamerických“. V skutočnosti nás tí, ktorí náš proces zaranžovali, nepovažovali za konečné ciele. Náš proces mal zastrašiť iných a stanoviť dôležitý precedens. Potom, ako by sa nás zbavili, plánovali ľudia za týmto procesom súdiť vedúcich oponentov Rooseveltovej vojnovej politiky, vrátane hovorcu American First Committee Charlesa A. Lindbergha, generála Roberta Wooda zo Sears Roebuck, niekoľkých senátorov a kongresmanov, a zrejme i otca Charlesa E. Coughlina a Henryho Forda. Náš proces mal byť „zahrievacím kolom“ pred procesmi skutočne prominentných Američanov, ktorí sa odvážili oponovať Rooseveltovej politike.

Ako napísali jedny noviny, po začatí procesu „vypuklo peklo“. Proces bol sledovaný každým americkým denníkom. Spolu s komunistickými plátkami nás deň za dňom na prvej strane bombardoval PM, ľavičiarsky newyorský denník Marshalla Fielda. Liberálna tlač bola o čosi zdržanlivejšia, vrátane The Washington Post, ktorý pomohol vyprovokovať prípad. Z nejakého dôvodu však v súdnej sieni chýbal ich bývalá reportérska hviezda Dillard Stokes, alias „Jefferson Breem“. Väčšina konzervatívnych publikácií zaujala vyčkávaciu pozíciu, aj keď Chicago Tribune a The New York Daily News otvorene oponovali ministerstvu spravodlivosti a  o obvinených prinášali decentné, nezaujaté správy. Správa agentúry United Press, publikovaná v týchto novinách v roku 1943 dokonca uvádzala: 

Pod tlakom židovských organizácií, súdiac z článkov objavujúcich sa v publikáciách vydávaných Židmi pre Židov, nová žaloba ešte vo väčšej miere smerovala k zahrnutiu kritiky Židov k „poburovaniu“. 

Zdalo sa, že hlavným cieľom celej procedúry, spolu s postavením mimo zákon nepriaznivých komentárov voči štátnej správe, bolo stanovenie legálneho precedensu právnych interpretácií a vážnych postihov, ktoré by slúžili k vyňatiu Židov v Amerike z verejnej mienky, s výnimkou chvály, na rozdiel od tradičného amerického pohľadu, pridržiavajúceho sa názoru, že všetci, ktorí sa zúčastňujú verejných záležitostí, musia byť pripravení akceptovať plnú slobodnú verejnú diskusiu, či už za alebo proti.Vzal som so sebou na výlet do Washingtonu Bernice i naše deti. Po tom, čo sa žalobca Rogge neúspešne pokúsil zrušiť moju kauciu, našli sme si byt v podnájme. Pretože som nemal peniaze, bol mi súdom pridelený právnik, Hobart Little, ktorý bol spolu so sudcom Eicherom členom akademického bratstva. Počas procesu Hobart býval s právnikom Josepha McWilliamsa, Maximilianom St. George, a potom, čo si vypočul celý príbeh o prípade, začal sa skutočne aktívne o moju obhajobu zaujímať. K tomu došlo i v prípade ďalších obžalovaných, k značnej konsternácii sudcu a žalobcu, ktorí zjavne zamýšľali učniť z prípadu krátky proces. No namiesto obetovania svojich klientov, súdom stanovení obhajcovia ako James McLaughlin vtrhli do súdnej siene a za pár dní prevrátili celé jednanie hore nohami. Pán Little a ja sme však zostávali pokojní a dávali sme si pozor, aby sme prejavili úctu voči americkému súdu – dokonca i voči tomuto. Proces sa takmer kompletne vymkol spod kontroly a Eicher strávil mnoho času búchaním svojho kladivka. Potom, čo bol asi tucet obhajcov obvinený z pohŕdania súdom, prišli do súdnej siene s odznakmi, na ktorých sa nachádzali písmená E.C.C. Keď sa ich na to sudca opýtal, McLaughlin ho informoval, že skratka predstavovala „Eicher Contempt Club“ (Klub pohŕdania Eicherom). Obhajcovia nakoniec obžalovali Eichera počas procesu, obviniac ho z nelegálneho zastávania funkcie. Nebol totiž rezidentom DC, ako požadoval zákon. Pri jednej príležitosti musel sudca prerušiť súd, aby sa obraňoval pred našimi obhajcami v inom súde. Ako si spomínam, jeho prípad nebol v čase jeho úmrtia rozhodnutý.

Proces spôsobil taký škandál, že i rozvážna District Bar Association sa ocitla v chaose. Právnici, ktorí neboli v spojení s procesom, požadovali vyšetrovanie a prípad nazývali „súdnou fraškou“. Asociácia nakoniec stanovila výbor pozorovateľov, zúčastňujúcich sa procesu. Dobrý príklad právnických srandičiek v procese nastal, keď náš malý chlapec, David, ochorel a jeho doktor oznámil, že má podozrenie na záškrt. Potom, čo som s Davidom strávil niekoľko hodín, vrátil som sa do súdnej siene. Obhajca McLaughlin nato okamžite vyskočil a povedal sudcovi: „Žiadam, aby bol obžalovaný Baxter posadený vedľa žalobcu Roggea.“ To Roggea rozzúrilo, no neustávajúci tlak na jeho osobu zo strany asi 30 právnikov ho aj tak rozčuľoval väčšinu času. Prehrával prípad a vedel o tom. Dokonca i porota sa občas smiala, keď obhajoba žalobcu podpichovala. Rogge strávil väčšinu svojho času čítaním z literatúry napísanej obžalovanými. Z tvárí porotcov som mohol usudzovať, že sa skôr nudili, než by boli ohúrení, čakajúc, kým prezentuje nejaký priamy dôkaz, že obžalovaní boli skutočne vinní zo skutkov, z ktorých ich vinil. No Rogge tak nikdy neučinil. Záležitosti boli vskutku tak uvoľnené, že netrvalo dlho, a spriatelil som sa s porotcami, ktorých som často stretával na toaletách, aj keď sme sa nebavili o procese. Asi po mesiaci, keď sme s Bernice vošli do kaviarne, pár porotcov, ktorí tam obedovali, volali: „Hej, Dave, prisadnite si i so ženou k nám.“ Ak by hlasovali, pochybujem, že by usvedčil čo i len jeden z nich.

Washington v lete je gril. Náš podnájom bol ako horúca pec, a Bernice s deťmi skutočne trpeli. Našiel som si prácu po večeroch, pracujúc na kresbách a maľovaní písmen, no to trvalo iba pár mesiacov, Ako obvykle, ktosi zavolal šéfovi a oznámil mu, kto som. Dostali sme nejaké peniaze z mojej firmy v Kalifornii, no chlapík, ktorého som nechal ju viesť, bol zlým manažérom a tak nakoniec vyschol i tento príjem. Obhajcovia neboli platení, no občas sa im podarilo získať pár malých príspevkov, ktoré s nami zdieľali. Pani Dillingová, Dr. Winrod a pár ďalších spoluobžalovaných mali väčší vplyv a každý z nich získal od svojich stúpencov okolo sto dolárov pre našu rodinu a ďalších. Na tie dva stodolárové dary nikdy nezabudnem.

Spoluobvinený Elmer J. „Pop“ Garner mal 82 rokov a bol veľmi hluchý. Venoval mi titulok v svojom malom newsletteri v Kansase, Publicity. Garner si len s ťažkosťami mohol dovoliť lacné ubytovanie a počas odpočinku si mohol dovoliť len jednu buchtu a šálku kávy. Nebol som v lepšej situácii, no s „Popom“ sme sa držali a dokonca počas našich debát i žartovali. „Pop“ Garner bol starým kansaským pionierom a jedným z najlepších ľudí, akých som kedy poznal. Nepočul ani slovo z procesu a zomrel po pár mesiacoch. Žalobca Rogge poslal jeho vdove jeho mŕtvolne stuhlé nahé telo v obyčajnej borovicovej debne. To skutočne rozzúrilo nielen obžalovaných, ale dokonca i niektoré noviny a mnoho decentných ľudí. Po jeho smrti, kedykoľvek Rogge pred porotou spomenul starého „Popa“, odkazoval naňho ako na „sprisahanca Garnera“. Nikdy neprisúdil výraz „sprisahanec“ žiadnemu z nás, stále žijúcich, pretože sme tam boli so svojimi právnikmi. Prinajmenšom „Pop“ Garner nemusel viac znášať proces vo washingtonskej horúčave.

Jedného horúceho dňa som prišiel zo súdu domov a Bernice s deťmi povedal: „Poďme odtiaľ na chvíľu preč, vezmeme si vozík a vypadneme niekam sa schladiť.“ A tak sme nasadli na prvú električku, ktorú sme uvideli, označenú ako „Cabin John“. Nevedeli sme a nestarali sme sa, kde sa Cabin John nachádza, a tak sme sedeli vo vánku idúceho vozidla. Električka nakoniec opustila mesto a smerovala popri nádherných chladných lesoch rieky Potomac. Bernice dostala nápad a navrhla, aby sme vystúpili a rešli sa popri brehu rieky. Potulovali sme sa, obdivujúc lesy a rieku, keď sme došli k opustenej lodi vysoko na brehu rieky. Bola to skutočne nádherná malá loď a vybavená na bývanie. Chvíľu sme sa na nej hrali na Robinsona Crusoe a potom pokračovali v prechádzke, až sme došli k rybárskemu táboru nachádzajúcemu sa neďaleko. Dali sme sa do reči s vlastníkom tábora, mužom menom Crampton. Keď sme spomenuli loď, povedal, že patrila švédskemu námorníkovi, ktorý ju zakotvil pri brehu rieky, odišiel, a viac sa nevrátil. Záplava ju vyniesla na breh, a momentálne sa nachádzala v konkurze. Domnievajúc sa, že by sme si ju mohli kúpiť na splátky alebo prenajať počas trvania procesu, požiadali sme Cramptona, nech zavolá majiteľa, ktorý žil na druhom brehu. Zakrátko sa tento objavil pri lodi.

Ako vyšlo najavo, majiteľ lode bol rád, že sa lode zbaví, a po krátkom dohadovaní nám povedal, že môžeme mať loď za 200 dolárov v hotovosti. To boli takmer všetky peniaze, ktoré sme mali, no do dnešného dňa som nepočul o takejto zľave. Na mieste sme loď kúpili. Crampton a pár ďalších chlapov prinieslo náradie a dostali loď na vodu. Bola v perfektnom stave a o pár dní sme opustili svoj podnájom a presťahovali sa na palubu nášho nového domova. Počas zvyšných mesiacov procesu sme žili v chladnom komforte rieky pod tieňom veľkého stromu, ktorý prečnieval nad vodu. Deti šantili na lodnej lávke a hrali sa v lesoch. Rybárčenie bolo vynikajúce. Každý deň som cestoval na súd električkou. Samozrejme, ostatní obžalovaní a ich právnici boli vždy vítaní na palube, keď nás mohli navštíviť, a boli sme radi, že sme im mohli poskytnúť pekné chvíle. Bolo to prinajmenšom rozptýlenie od zlého obdobia, ktorého sa nám dostávalo od ministerstva spravodlivosti na súde.

Po prvých pár mesiacoch nadšenia sa proces stal nudnou prezentáciou vládneho tvrdenia, ktoré pozostávalo z neustáleho hlasného čítania literatúry obžalovaných Roggem. Porotcovia sa začínali mrviť a nakoniec sa opýtali, ako dlho ešte bude proces trvať. Museli totiž zanedbávať svoju prácu a rodiny a boli zjavne k smrti znudení. Pri jednej príležitosti, kým Rogge horlivo osočoval obžalovaného ako „anti-semitu“, jeden z porotcov sa pozrel mojím smerom a zazíval. Neskôr, pri umývadle toalety, nepovedal ani slovo, len kývol hlavou, venoval mi krátky úsmev a pokúsil sa mrknúť. Nemyslím, že sudca Eicher niekedy vôbec zistil, do čoho sa zaplietol, keď sa Roosevelt rozhodol ho použiť. Eicher bol veriaci kresťan – iowský mennonita – a prípad mu zjavne liezol na nervy. Počas trvania súdu sa stal popudlivejším, až nakoniec požiadal Roggea, aby začal prezentovať závažné dôkazy. Faktom bolo, že Rogge nemal žiadne dôkazy, ako sa neskôr ukázalo. Prípad sa mohol tiahnuť roky.

Jedného dňa ma sudca Eichler náhle požiadal, aby som vstal, a oznámil, že ma oddeľuje z prípadu na základe toho, že som nemohol počúvať svojmu vlastnému procesu. To bola pravda. Môj sluch bol tak zlý, že som bol na 85 percent hluchý. Nosil som naslúchadlá, no tieto mali ďaleko od dnešnej dokonalosti. Nepočul som svedka 15 metrov od seba, môj právnik mi musel vety opakovať. Ťažko povedať, čo Eichera k jeho rozhodnutiu viedlo. Niekoľkokrát môj obhajca Little žiadal o moje oddelenie, pretože som bol hluchý, no Eicher jeho žiadosť zamietal. A zrazu, po niekoľkých mesiacoch, mi nariadil návštevu špecialistu. Po obdržaní správy špecialistu ma oddelil z prípadu i bez žiadosti pána Littlea. Neskôr toho dňa ma sudca Eicher požiadal, aby som ho navštívil v jeho kancelárii. Keď sme sa stretli, usmial sa, podal mi ruku a povedal: „Vráťte sa späť do Kalifornie a zabudnite na to, Dave.“ Po pravde, bol som rád, že bude po všetkom, rovnako tak Bernice i pán Little, ktorí boli so mnou. A tak som odpovedal: „Nuž, vaša ctihodnosť, zabudnúť nebude ľahké, ale ako kresťan, som rád, že môžem odpustiť.“ Okamžite sme predali loď a pripravovali sa na vlak do Kalifornie, keď Eicher opäť požiadal o rozhovor. Tento krát povedal, že ak by sme chceli kúpiť automobil na cestu späť, vedel by nám pomôcť, a skutočne mi venoval celý kotúč prídelových lístkov na benzín (počas vojny musel mať každý motorista tieto kupóny na nákup benzínu, ktorý bol na prídel). I tak sme sa vrátili vlakom, no v Kalifornii sme mali auto a tieto kupóny sa určite hodili.

Sudca Eicher potom začal uvoľňovať ďalších obžalovaných, hoci Rogge nebol ani zďaleka na konci. The Washington Post (16. júl 1944) to komentoval nasledovne: 

Vylúčenie troch prípadov z washingtonského masového buričského procesu je tou najlepšou správou, aká vyšla z tejto ponurej aféry v súdnej sieni sudcu Eichera. To jasne naznačuje neskoré uznanie chyby, ktorou bolo privedenie 30 osôb rôznej povahy a pozadia na proces v rovnakom čase a mieste a obvinenie z množstva údajných činov klasifikovaných ako poburovanie.

Jeden obžalovaný nedávno zomrel. Ďalší je príliš chorý na to, aby sa pravidelne zúčastňoval procesu. Tretí nemôže kvôli obmedzenému sluchu sledovať procedúry. Štvrtý je tak neukáznený, že seriózne narúša pokračovanie procesu. Inými slovami,  In other words, potreby ľudského života sú také, že porážajú akékoľvek pokusy vyriešiť komplikované kriminálne obvinenia en masse spravodlivo a bez prieťahov. Je smutné, že ministerstvo spravodlivosti nepredvídalo túto elementárnu námietku voči masovým procesom predtým, než sa na toto dobrodružstvo vydalo.Fakt, že štyri prípady boli z procesu eliminované, zatieňuje preto väčší fakt, že 26 prípadov pred súdom ostáva. Dúfame, že sa dá dosiahnuť lepší postup, no po 13 týždňoch nevidno koniec prezentácie obžaloby. Ako si môžu porotcovia pamätať svedectvo podané mnoho týždňov predtým, než bude vynesený ich verdikt? Ako môžu, v týchto podmienkach, rozlíšiť rôzne stupne viny, ak vôbec nejaké, medzi 26 zostávajúcimi obžalovanými? Obávame sa, že bez ohľadu na výsledok bude tento proces čiernou škvrnou americkej justície po mnohé nasledujúce roky. 

Takéto boli pozoruhodné slová tých istých novín, ktorých vlastný reportér plánoval s pôvodným žalobcom pascu na obvinených a ich privedenie do Washingtonu. „Oh what tangled webs we weave, when first we practice to deceive.” (Ó, aké spletité siete tkáme, keď začíname klamať prvýkrát) Ako na pridanie urážky, Post vydal ďalší sarkastický komentár o cca dva týždne neskôr, pod názvom „Súdna fraška“ (28. júl 1944}. Dlhý editorial zahŕňal tieto poznámky: 

Myslíme si, že nastal čas, aby sme uznali nepravdepodobnosť získania spravodlivej aproximácie práva z tohto nešťastného experimentu. Koniec vládneho svedectva je v nedohľadne. Žalobcovia majú 4000 dôkazov, z ktorých bola doteraz prezentovaná osmina. Pri súčasnej miere postupu sa môže proces tiahnuť ešte niekoľko rokov po vojne. Medzitým vážne podkopáva dôveru v americkú justíciu. Editorial dochádzal k záveru: 

Koniec koncov, tento proces mužov a žien obvinených z poburovania, nie je súťažou v otupovaní. V našej mienke, tento proces môže pokračovať svojim súčasným smerom iba za cenu vážneho poškodenia nášho právneho systému a reputácie tých, ktorí sú za túto paródiu zodpovední. 

Post sa očividne nepokladal za jedného z tých, ktorí boli zodpovední za to, čo sa teraz nazývalo „touto paródiou“. Noviny však s rozhorčením odvolali svojho reportéra, Jamesa Chinna, zo súdnej siene. Editor Postu A.F. Jones povedal reportérovi PM: „Nebudem držať človeka na kope nezmyslov.“ Vidiac, akým smerom sa proces uberal, je jasné, že Washington Post sa v tom čase snažil zahmlievať svoju vlastnú úlohu v jeho príprave. Noviny teraz prípad nazývali: „ čiernou škvrnou americkej justície po mnohé nasledujúce roky“ a „paródiou“.

To, čo z nešťastného buričského procesu ostalo, skončilo náhle, keď sudca Eicher náhle, 30. novembra 1944, zomrel na infarkt. Tento proces mohol zabiť každého sudcu s kresťanským svedomím a akoukoľvek stopou po spravodlivosti. Cítil som úprimnú ľútosť nad smrťou sudcu Eichera. Hoci Rogge nebol ochotný skončiť, musel sa vysporiadať s novým sudcom. Sudca Bolitha laws, federálny súdny veterán v DC, prevzal súdny proces do svojich rúk a okamžite ozrejmil, že nebol právnikom nezmyslov, ale že chce definitívnu a zmysluplnú činnosť. Po náhlej a záhadnej Rooseveltovej smrti v apríli 1945 Rogge pripustil, že jeho prípad je slabý, ale keďže vojna v Európe skončila, požiadal o čas, aby mohol navštíviť Nemecko, aby vyspovedal nacistických úradníkov a získal potrebné dôkazy. Koniec koncov, obviňoval obžalovaných zo sprisahania s Adolfom Hitlerom a nemeckými úradníkmi. Laws Roggeho žiadosti vyhovel. O niekoľko mesiacov sa Rogge opäť zjavil na súde pred jeho ctihodnosťou. S prázdnymi rukami. Žiaden z nacistických pohlavárov o mne nikdy nepočul. Vedeli, že jeden obžalovaný, George Sylvester Viereck, bol registrovaným americkým agentom nemeckej vlády pred vojnou, keď takáto reprezentácia bola (a je) úplne legálna. Väčšina zahraničných vlád si zaisťuje rešpektovaných Američanov, ktorí sú registrovaní, aby reprezentovali ich záujmy.

Sudca Laws sa opakovane Roggea pýtal, či chce začať nový proces.  Keď bol žalobca stále nerozhodný a dokonca vyjadril pochybnosti nad šancami vlády vyhrať takýto proces, Laws obvinil ministerstvo spravodlivosti z „nedostatku pozornosti“ (jeho presné slová) a nadobro Roggea prepustil. Nový prezident, Harry Truman, nato Roggea vyhodil. Neskôr vyšlo najavo, že Rogge bol dobrým priateľom sovietskeho diktátora Josifa Stalina, bol členom mnohých komunistických skupín a navštívil Rusko, kde mal prejav v Kremli a kde na Červenom námestí položil veniec na hrob spoluzakladateľa americkej komunistickej strany, Johna Reeda. Jeho veniec bol ozdobený nápisom „V milujúcej pamiatke od vďačných Američanov“. Spolu s hercom Charlie Chaplinoim bol Rogge americkým delegátom na svetovej komunistickej „mierovej konferencii“ v Paríži a bol právnikom mnohých komunistov, ktorí sa dostali do problémov so zákonom. Bol obhajcom Davida Greenglassa, atómového špióna, ktorý si zachránil svoj vlastný život podaním svedectva proti svojej sestre a švagrovi, Ethel a Juliusovi Rosenbergovým. Rosenbergovci šli na elektrické kreslo za odovzdanie tajných materiálov o atómovom programe U.S.A. do rúk Sovietov. John Rogge, Rooseveltova voľba v buričskom procese a pravá ruka sudcu Najvyššieho súdu Felixa Frankfurtera, bol tak nakoniec odhalený. Niet divu, že bol tak fanatický vo svojej nenávisti voči obžalovaným v buričskom procese, ktorí boli všetci anti-komunistami. Potom, ako ma sudca Eicher vylúčil z prípadu, Rogge ma stretol v opustenej súdnej sieni a nazval ma „fašistom“. „Fašista“ je obľúbený výraz, ktorým komunisti častujú svojich nepriateľov.

Rogge bol mimo, a jeho úlohu prevzal asistent prokurátora, ktorý mu pomáhal, menom T. Lamar Caudle. Poháňaný pravdepodobne rovnakými ľuďmi, ktorí stáli za Roggem, Caudle sa snažil pokračovať v perzekúcii a odvolal sa voči rozhodnutiu sudcu Lawsa na odvolací súd. No ten jeho odvolanie zamietol, použijúc obzvlášť silné slová. Caudle bol neskôr sám usvedčení z „úpravy“ dane z príjmu obchodníka zo St. Louis menom Wolfe a bol odsúdený na 5 rokov vo federálnom väzení.

Malo by sa poznamenať, že počas týchto piatich rokov a 3 žalôb, verejnosť bola neustále masírovaná voči nám v rádiovom vysielaní i v knižných bestselleroch. Bol som terčom útoku prinajmenšom piatich kníh. Jednou z nich bol slávny bestseller Under Cover Johna Roya Carlsona. Vyšlo najavo, že „Carlson“ bol nejaký Avedis Derounian, novinár pre noviny Communist Daily Worker. Na tejto knihe s ním spolupracoval rádiový propagandista Walter Winchell a propagoval ju vo svojom vysielaní. Derounian, alias “Carlson”, bol neskôr usvedčený z ohovárania na súde v Chicagu. Sudca Barnes v rozsudku komentoval, že Derounian „pre dolár napíše čokoľvek“, a že po vypočutí si dôkazov, by „neveril ničomu, čo Derounian vypovie pod prísahou“. Podobným dobovým knižným bestsellerom, vrelo propagovaným Winchellom, Drew Pearsonom a vtedajším senátorom Claude Pepperom z Floridy, bola kniha Sabotage: The Secret War Against America. Autormi boli  Michael Sayers a Albert E. Kahn, neskôr uvedení v správe kongresových vyšetrovateľov ako členovia komunistickej strany. No v tom čase sa títo propagandisti verejnosti prezentovali ako dobrí americkí patrioti odhaľujúci nepriateľov Ameriky.Nuž, päť rokov bolo pre mňa dosť. Šiel som do práce, splatil som všetky naše dlhy, pár rokov som pracoval pre Santa Ana  (California) Register, písal do novín, študoval teológiu a domnieval sa, že som s politikou skončil. No nie tak skutoční sprisahanci, ktorí takmer zničili náš rodinný život a videli, ako sa ich súdny spor zrútil. Pár rokov po procese začal jeden z kongresových hovorcov, Adolph Sabath z Illinois, začal opäť biť na bubon nového buričského procesu a začal tlačiť na ministerstvo spravodlivosti.

Teraz vám poviem, prečo nie som stvorený ako hrdina. Vzdal som sa. Moje nervy boli zničené päťročným prenasledovaním. V tom čase ma navštívil „priateľ“, aby mi oznámil, že ak sa chcem udobriť s pánom Sabathom a vyhnúť sa ďalšiemu obťažovaniu, môžem napísať Sabathovi list, ospravedlňujúc sa za môj údajný „anti-semitizmus“ a ubezpečiac ho, že pretože som sa stal kresťanom a obmedzil sa na náboženské záležitosti, nevrátil sa k politickej činnosti. Najprv som túto „ponuku“ ostro odmietol. Navyše som nebol vôbec anti-židovský, a a mal som dojem, že tento bod by mal byť objasnený (samozrejme, Anti-Defamation League bola celom iná otázka).

Robil som si starosti o svoje deti a moju ženu, Bernice, ktorá ma prosila, aby som požiadal o Sabathovu milosť. Prosila ma: „Dave, už to viac nevydržíme. Nechceme zomrieť. Pre mňa a naše deti, prosím, nedovoľ, aby sme tým museli opäť prechádzať .“

Vzdal som to a napísal kongresmanovi požadovaný list. Obdržal som srdečnú odpoveď. Tlak na ministerstvo spravodlivosti ustal tak náhle, ako začal. Incident demonštroval strašnú moc skrytých síl manipulovať vládou Spojených štátov. Bol som teraz mimo hry, zlomený a rozčarovaný. Dal by som všetko, aby som mohol byť pevným Američanom, no každý človek má hranicu odolnosti. Pozbieral som sa natoľko, aby som sa stal známym novinárom, teológom a prispievateľom mnohých kresťanských magazínov. A občas sa zapájam do záležitostí, ktoré si vyžadujú pevný postoj na jednej alebo druhej strane. Vďaka Bohu, stále mám v sebe kúsok toho ducha, i vo veku 76 rokov. Neľutujem nič z buričského procesu. Bernice a ja sme v roku 1983 oslavovali našu zlatú svadbu. Naše deti sú dnes stredného veku a úspešné. Stále sme pevne oddaní našej kresťanskej viere a americkému nacionalizmu, s charitou voči všetkým a zlomyseľnosťou voči nikomu.

Kvôli záznamu histórie by som stále rád videl uznanie Kongresu, že 30tim americkým občanom bola v buričskom procese učinená nespravodlivosť. Nikto z nás nikdy nedostal ani cent kompenzácie za zlé zaobchádzanie s nami a za naše výdaje, ani nejaké oficiálne vyjadrenie, že sa naša vláda dopustila vážneho omylu. Takéto priznania vyjadrili len kongresové výbory. Áno, rád by som videl náš Kongres, očistiaci sám seba pred históriou minimálne čiastočným odstránením toho, čo Washington Post nazval „ čiernou škvrnou americkej justície“ a „paródiou spravodlivosti“. Verím, že Boh to jedného dňa spôsobí. 

Bibliografické informácie Autor: Baxter, David, Názov: The Great Sedition Trial of 1944: A Personal Memoir Zdroj: The Journal for Historical Review (http://www.ihr.org Dátum:Spring 1986 Vydanie:Volume 6 number 1 Umiestnenie:Page 23ISSN:0195-6752 Poznámka:„Preložené z The Journal of Historical Review, PO Box 2739, Newport Beach, CA 92659, USA.“  

Translation © 2008 Frederick ForkristVšetky práva vyhradené.

7 odpovedí

  1. ste docitali do konca?…. to ma tesi … trochu je to dlhe…ale velmi dobre…odporucam do pozornosti … taka mala ukazka ako pracuje system😦

  2. viac ako vyborne,po pavde sa priznam,ze je to asi prva vec,co som tu docital do konca🙂
    Najviac ma zaujala veta:

    ‘Fašista’ je obľúbený výraz, ktorým komunisti častujú svojich nepriateľov.

    To som uz niekde pocul.ak sa ti nepaci,ze cigani kradnu a ziju asocialnym sposobom,si hned ‘nacko’, ‘rasista’ a podobne,clovek poukazujuci na vojnove zlociny usa a izraHELLu je ‘nacista’ tiez.
    Pytate sa preco?Je to jednoduche.Staci vo verejnosti dlhorocnym osocovanim vytvorit averziu k nejakemu myslienkovemu smeru,politickej strane alebo k comukolvek, trebars aj orieskovej cokolade,v momente,ked svojho oponenta chcu napadnut, povedia len,ze urcite jedava orieskovu cokoladu.To v podvedomi ludi automaticky vyvolava negativny postoj,aj ked si to sami neuvedomuju a nepatraju,ci ten dotycny cokoladu naozaj je.
    Nepatraju,lebo im zivotny stres a kopec povinnosti nedava cas patrat.
    Ja som sa uz tiez vselico podozvedal,som zasrany fasista,rasista,skurveny nacista, vymlety vyjebany nacko,…ludia ktori stoja na druhej strane vo svojej bez mocnosti a hlavne bez dokazov zvyknu velmi zlostne utocit, co ine im ostava,pokial chcu odvies pozornost od podstaty problemu,ku ktorej sa blizime,vsak?Vyrazy ako ‘neonacista’ alebo ‘holokaust’ okamzite odvedu pozornost.

  3. crovax: lepšie sa to nedalo napísať. absolútny súhlas.

  4. som rada ze sa pacilo…mame tento clanok a podobne..vdaka freemanovy uz dlho ale ekdze som az teraz vdaka jednemu dobremu cloveku dosla na to ako je to s tym skracovanim clankov nemohla som to sem dat….. ale teraz sa mozete tesit na kadeco zaujimave a doteraz urcite necitane

  5. freeman: dakujem.
    inak uz som to mozno spominal,doporucujem http://www.zvedavec.org da sa tam najst zaujimavy ‘stuff’ a zase na http://www.nezvedavec.org ludia,co neskryte podporuju izrael a usa,zidia a americania

  6. Pre takéto vykonštruované prípady nemusím zachádzať až do americkej justície. Môj dedo bol politickým väzňom (brutálne mučeným pri vypočúvaní) a pracoval v uránových baniach. Len preto, lebo si komunisti čistili rady. Takýchto prípadov by bolo už len tu na Slovensku toľkooooooo…

  7. yarush: nik nevravi ze nebolo, ale jaksi nik nie je ochotny napisat clanok…napis a dame aj sem …. ja v rodine nic take nemam …. a nebudem pisat len take ze pocula som ……🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: