Joachim Peiper – Muž, ktorý bojoval až do konca…

Joachim Peiper sa narodil 30. januára 1915 v dôstojníckej rodine v Berlíne. V roku 1938 sa stal pobočníkom Reichsführera SS Heinricha Himmlera, ale po vypuknutí vojny v septembri 1939 túžil po tom, aby sa mohol aktívne zúčastňovať bojov. Stal sa veliteľom 10.oddielu SS Leibstandarte Adolf Hitler /SS LAH/ v Poľsku, Holandsku, Belgicku a vo Francúzsku. V roku 1941 sa zúčastnil ťažkých bojov v Rusku s 3.rotou 2.regimentu pancierových granátnikov SS. Nahradzuje tu 320. pechotnú divíziu generála Postela lokalizovanú pri Charkove. 19.marca 1943 dobýja Bielogorod. V septembri toho istého roku sa ocitá v Taliansku.

V novembri bojuje za Nemecko v Jitomiru /Sovietsky zväz/ a spolu s 1 armádnou skupinou preráža obkľúčenie pri Podolsku. Následne až do októbra 1944 bojuje v západnej Európe. 16. decembra 1944 je so svojou 1.pancierovou divíziou SS LAH pod velením 6.pancierového armádneho zboru Seppa Dietricha útočným čelom ofenzívy v Ardenách. Pod vedením Seppa Dietricha bojuje tento muž proti boľševikom na západnom brehu Dunaja blízko Viedne až do konca .V Alpách pri St. Pollen je obkľúčený spojeneckými vojskami a prinútení, vzdať sa. Tu sa končí jeho úspešná bojová kariéra.

 

Za svojej vojnovej kariéry dosiahol hodnosť Obersturmbannführera SS a stal sa držiteľom vojnového kríža s mečom, čo je jedno z najvyšších vyznamenaní Tretej ríše. Po porážke Nemecka je uväznený ,bitý a týraný. Tak vyzeralo jednanie s vojnovými zajatcami po máji 1945. Je obvinený židovsko – americkými súdmi z nariadenia popravy amerických vojnových zajatcov v Baugnes, blízko Malmedy, počas ofenzívy v Ardenách: Spojeneckí vojaci, zajatí skupinou Kampftruppe J.P., boli zhromaždení na lúke, aby počkali na transport do predných línií. Peiper s nimi nechal niekoľko svojich mužov ako stráž. On sám sa premiestnil do čela svojej tankovej kolóny, ktorá pokračovala smerom k Ligneuville. Medzitým, čo väčšina Kampftruppe dorazila do Baugnez, sa vojaci, ktorí zostali na mieste, dali do reči o novinkách so svojimi kamarátmi. Spähwagen bol vyhodený do vzduchu a teraz bol vo fázy opráv. Zrazu si vojak sediaci na tanku všimol, že sa niektorí Američania zbavili pút a snažia sa utiecť. Ale strela, vystrelená do vzduchu z jeho samopalu vyvolala paniku medzi zajatcami, ktorí začali zmätkovať a rozutekali sa na všetky strany. Nasledovala streľba, po ktorej ostalo na lúke nehybne ležať 21 amerických zajatcov, zastrelených pri pokuse o útek. 

Potom, čo boli muži z 1.SS Panzer divízie donútení kapitulovať, boli vystopovaní a deportovaní do tábora Zuffenhausen. Peiperova jednotka sa skladala zväčša z veľmi mladých vojakov. Jeden mal 16, dvaja 17, jedenásti 18 a  ôsmi z nich mali 19 rokov. 22 zo 72 obvinených bolo pod 20 rokov, a aj napriek tomu boli všetci mučení za účelom priznania sa k vykonštruovaným obvineniam. Peiper bol vynikajúcim veliteľom a za celý čas nebola zaznamenaná v jeho jednotkách ani jedna zrada! Muži boli prevezení do Dachau ,kde bolo 72 z 74 odsúdených v “bábkovom procese”. Jeden z dvoch neodsúdených, spáchal samovraždu a druhý, nakoľko sa jednalo o alsassana, bol vydaný francúzskym vojenským súdom. 43 mužov /medzi nimi Peiper/ bolo odsúdených na smrť obesením, 22 k doživotnému väzeniu, 8 k dvadsiatim rokom a 11 k desiatim rokom v sionistických väzeniach. Rozsudky boli neskôr upravené na doživotie. Po 11. rokoch potupy ako posledný z 43 odsúdených ,vychádza J.Peiper spolu so svojím kamarátom z väzenia. Písal sa rok 1956. V januári 1957 začal pracovať v závodoch Porsche vo Frankfurte. Odbory si ale vyžiadali jeho prepustenie z práce.

Následne sa zamestnáva v závodoch Volkswagen vo Stuttgarte, ale odtiaľ je tiež prepustený, vďaka silnej ľavicovej agitácii odborov. Uvedomuje si, že už ďalej nemôže žiť v Nemecku a následne sa odsťahuje aj so svojou rodinou do Francúzska.

Počas ofenzívy v roku 1940 sa zoznámil s okolím Langres Plateau, a už vtedy si stačil tento región zamilovať pre jeho krásu a k ľud. V roku 1960 si Peiper postavil dom v Spannplate, vysoko pri brehoch Saone, schovaný za hustými kríkmi, ktorý nebol vidieť od cesty a bol tak trochu ako vojenská pevnosť. Aj napriek útokom a anonymným  telefonátom tu J.Peiper žil relatívne v kľude viac ako šestnásť rokov.11. júna 1976 bol Peiper nakúpiť nejaké drôty a ďalšie potreby pre opravu plota v odchode vo Vesoul, hlavného mesta tohto kraja.

 

 

Obchodník, alsasan Paul Cacheux, člen komunistickej strany spoznal podľa prízvuku Nemca a spýtal sa, či nebol Peiper cez vojnu vo Francúzsku. Peiper zaplatil šekom, na ktorom bolo jeho meno a adresa. Paul Cacheux si vyhľadal jeho meno v “hnedom zozname”, kde boli registrované mená všetkých hľadaných Nemcov. Potom predal záznamy komunistickej Resistencii. 22. júna 1976 vyšiel vo francúzskych komunistických novinách “L’Humanité” článok s názvom: “Čo hľadá tento nacista vo Francúzsku?” Obsah článku sa zaoberal tým, ako donútiť Peipera opustiť Francúzsko. Potom boli v Traves distribuované medzi ľudí letáky, ktoré ukazovali Peipera ako vojnového zločinca a nacistu. Na stenách sa objavili nápisy “Peiper, prídeme si pre teba 14. júla!” (14. júl je francúzsky štátny sviatok). Ráno 13. júla poslal Peiper svoju ženu, ktorá mala rakovinu, späť do Nemecka. On sám nechcel opustiť svoj dom, pretože predpokladal, že by ho komunisti mohli vypáliť. Odmietol tiež ponuku svojho suseda , bývalého príslušníka waffen SS Ketelhuta, aby vydržal noc v Ketelhutovom mlyne, a dokonca odmietol aj jeho ďalšiu ponuku, že bude čakať s Peiperom, pretože by mohol zastreliť nejakých útočníkov. Peiper vtedy povedal : “Nie, už bolo dosť zabíjania”. Joachim Peiper čakal na verande jeho domu, odkiaľ mohol dobre pozorovať rieku Saone. Erwin Ketelhut mu tiež požičal svoju guľovnicu. 22:30 Peiper počul nejaký hluk ,

v kríkoch a uvidel asi 12 ľudí, šplhajúcich sa po brehu rieky. Vystrelil do vzduchu, aby odradil alkoholom povzbudených útočníkov. Zavolali na neho, aby vyšiel von. Otvoril dvere, aby s nimi prehovoril. Čo sa odohralo potom, o tom môžeme dnes už len polemizovať. Telo Obersturmbannführera Joachima Peipera bolo nájdené celé ohorené, bez nôh a rúk. Zomrel asi o jednej po polnoci. Dom bol ohorený ,stropy prepadnuté. Čo sa stalo medzi 22:30 a 1:00?

Bol Obersturmbannführer nažive, keď jeho telo “mrzačili”?

Bol ešte stále nažive, keď ho zapaľovali?

Podlaha bola poliata zmesou benzínu a motorového oleja. Peiper ležal vo svojej spálni, na ľavej strane, chrbtom ku stene, jednu odrezanú ruku mal prehodenú cez telo. Nič na neho nespadlo, zomrel pravdepodobne následkom intenzívneho žiarenia ohňa. Telo nebolo spopolnené, iba ohorené. Erwin Ketelhut a Francúzi, ktorí ho poznali a mali radi sa zhodli, že nemal takto zomrieť. Vrahovia prišli na miesto činu svojím autom cez lúku k rieke, kde už boli pripravené dve loďky. Tými sa preplavili cez Saone a na druhej strane sa vyšplhali pomocou krikov po strmom brehu rieky. Po čine utiekli druhou stranou cez dom na ulici. Požiarnici prehľadali rieku, aby našli chýbajúce časti tela. Vyšetrovanie francúzskej polície trvalo viac ako pol roka, boli vypočúvaní komunisti z Vesoul a Resistance. Nikto nič nevedel! Potom bol prípad odložení “ad acta”, nikto nebol zatknutý, ani potrestaný.

 

Napriek všetkému, čím si tento muž prešiel, či už na bojových poliach druhej svetovej vojny v západnej a východnej Európe, následnú  porážku a potupu, týranie a šikanu v komunistických lágroch a židovské sprisahanecké súdy,  neváhal a nebál sa postaviť násilníckym komunistickým bandám ani v tak pokročilom veku. A aj tak o ňom mnohí nevedia a jeho meno je zasypané hrubým nánosom bahna marxisticko- sionistickou špinou.

Jeho meno, činy, oddanosť a statočnosť sú navždy zapísané v našich mysliach a srdciach. Rest in Peace Joachim Peiper.

 

… Národný Odpor Slovensko ….