Vlastníte sa? – Butler Shaffer

Jedna z mojich obľúbených otázok pochádza od Thomasa Pynchona: „Ak sa im podarí, aby ste sa pýtali nesprávne otázky, nemusia sa starať o odpovede.“ Náš svet je v zmätku, pretože väčšina z nás si dokonalé umenie kladenia nesprávnych otázok zobrala za svoje.

V protiklade k mysleniu, ktoré by nás malo viesť k tomu, že konflikt, násilie, tyrania a deštruktivita, ktoré modernou spoločnosťou prenikajú, sú výsledkom „zlých“ či „nenávistných“ ľudí, nerovnosti v bohatstve či v nedostatku vzdelania, všetky naše sociálne problémy sú priamym následkom všeobecného zlyhania rešpektovať nedotknuteľnosti vlastníckych záujmov inej osoby!

Svoje prednášky o majetkovom práve začínam otázkou: „Vlastníte sa?“ Väčšina mojich študentov horlivo pritakáva, až kým ich nevarujem, že na konci skúmania tejto otázky koncom školského roku zistia,, že odpoveď je veľmi problematická, bez ohľadu, aká sa zdá dnes. “Ak sa vlastníte, prečo potom dovoľujete štátu kontrolovať váš život a dalšie majetkové záujmy? A ak odpovedáte, že sa nevlastníte, akú možnú námietku môžete vzniesť voči čomukoľvek, čo vám štát môže spôsobiť?” Nato postupujeme k preskúmaniu prípadu Dred Scott v. Sandford.

Otázka, či Dred Scott bol samovlastniacou osobou, alebo majetkom iného, je rovnakou otázkou v jadre debaty o interrupcii. Je plod samovlastniacou osobou, alebo rozšírením hraníc vlastníctva matky?? Rovnaká analýza vlastníctva sa dá použiť v rozlíšení “obetných“ od „neobetných“ zločinov: vražda, znásilnenie, podpaľačstvo, lúpež, ublíženie na zdraví, krádež a podobne, sú „obetnými“ zločinmi, pretože boli porušené hranice niekoho vlastníctva. Naopak, pri „bezobetnom“ zločine nenastáva žiadne prekročenie vlastníckeho záujmu. Ak sa človek zaoberá podstatou „problémov“, ktoré dnes vyvolávajú politické a právne diskusie, vždy zistí, že problémom je otázka vlastníctva: je osoba „x“ oprávnená rozhodovať o tom, čo jej patrí, alebo bude jej rozhodovací proces štát nejakým spôsobom obmedzovať? Regulovanie, čo ľudia môžu alebo nemôžu prijímať do svojich tiel, alebo ako majú vykonávať svoje podnikanie či sociálne aktivity, alebo ako majú vzdelávať svoje deti, to všetko sa sústreďuje okolo otázky vlastníctva.

“Vlastníctvo“ nie je jednoducho nejaký sociálny výmysel, ako sprievodca Emily Post etiketou, ale spôsobom opisu podmienok, ktoré sú podstatné pre všetky žijúce bytosti. Každá živá bytosť musí kvôli prežitiu obývať miesto a konzumovať energiu z okolia, a musí tak činiť v rozsahu ostatných živých vecí na planéte. To som si nevymyslel. Nikto sa ma nepýtal, keď sa systém života vyvíjal. Keď som sa objavil, svet fungoval na vlastníckom princípe a, podobne ako ostatní z nás, musel som vypracovať otázky na najfundamentálnejšiu, najpragmatickejšiu zo všetkých sociálnych otázok: kto rozhoduje o čom? Základ „vlastníctva“ sa nachádza v kontrole: kto je konečným rozhodovačom o ľuďoch a „veciach“ na svete?

Pozorujte zvyšok prírody: stromy, vtáky, ryby, rastliny, ostatné cicavce, baktérie, všetci si nárokujú na miesto a zdroje energie na svete, a budú tieto svoje nároky pred votrelcami brániť, zvlášť pred členmi svojho vlastného druhu. To nie kvôli tomu, že by boli lakomí alebo nekooperatívni: naopak, mnohí z nás objavili, že kooperácia je nádherným spôsobom zvyšovania dostupnosti energie, ktorú potrebujeme pre slušný život. Objavili sme, že ak budeme rešpektovať vlastnícke nároky jeden druhého a pracovať spoločne, každý z nás sa vo svojom živote bude tešiť väčším majetkovým právam, než ako keby sme sa snažili fungovať nezávisle jeden od druhého. Takýto objav nám umožnil vytvárať ekonomické systémy.

Neexistuje žiaden spôsob, ako by som mohol sám vyrobiť počítač, na ktorom tento článok píšem. I keby som tejto úlohe venoval celý svoj život, nebol by som schopný čo i len pochopiť jeho technológiu. Mnoho ďalších mužov a žien, rovnako neschopných sami o sebe túto úlohu splniť, spolupracovalo, pri tvorbe ani nepoznajúc jeden druhého. Aby ste si nemysleli, že môj článok by sa dal uskutočniť prostredníctvom použitia ceruzky, opäť sa zamyslite: Rovnako tak by som nebol schopný sám o sebe vytvoriť ceruzku, ako raz ilustroval Leonard Read v nádhenej, stručnej eseji.

Takéto kooperatívne činnosti boli možné kvôli pravde uznávanej študentami trhových ekonomických systémov, predovšetkým Rakúšanov, o ľudskej povahe: každý z nás koná iba v očakávaní zlepšenia ako výsledku našich snáh. Bez ohľadu na výsledok, a tieto výsledky v nás neustále menia svoje priority, ich uspokojenie je vždy vyjadrené výrazmi neodlučne spojenými k rozhodovaniu o niečom, čo človek vlastní (alebo chce vlastniť). Či chcem získať nejaký cenný predmet, alebo ho niekomu dať, či chcem napísať nejakú úspešnú knihu alebo namaľovať nejaké umelecké dielo, alebo či chcem len ležať a pozerať na kvety, každý takýto čin je postavený na fakte, že nemôžeme tak konať bez vlastníckych záujmov. Navzájom spolupracujeme v očakávaní lepšej schopnosti plne vyjadriť náš pocit toho, čo je pre nás materiálne i duševne dôležité.

„Vlastníctvo“ taktiež poskytuje prostriedky maximalizácie individuálnej slobody a pokoja v spoločnosti. Pretože akonáhle identifikujeme majiteľa nejakého majetku, vôľa tej osoby je v tomto vlastníckom záujme nedotknuteľná. On či ona môže urobiť čokoľvek s ohľadom na to, čo im patrí. Ak by som vlastnil stodolu, môžem ju podpáliť, ak sa mi bude chcieť. Ak najprv musím k tomu vlastniť povolenie od niekoho iného, vlastníkom je tá osoba. Individuálna sloboda znamená, že moje rozhodnutie je imúnne voči nátlaku iných, a tento nátlak je vždy vyjadrený výrazmi prestúpenia vlastníckych práv.

V tom istom momente princíp vlastníctva obmedzuje rozsah môjho rozhodovania na to, čo mi patrí. Z tohto dôvodu sú nesprávne chápané problémy ako je priemyselné „znečistenie“, čo odráža pravdu predošlého Pynchonovho citátu. Majiteľ továrne, ktorý nedokáže obmedziť nechcené vedľajšie produkty svojej činnosti na svoj vlastný pozemok, sa nespráva ako vlastník, ale ako narušiteľ. Ekonómovia majú na to priliehavé označenie: socializácia nákladov. Správa sa ako každý iný kolektivista, zvoliac si rozšírenie svojho rozhodovacieho procesu na vlastníctvo iných!

No nie všetci z nás si volia napĺňanie svojich vlastných záumov prostredníctvom spolupráce s ostatnými. Kooperácia môže existovať iba vtedy, keď sú naše vzťahy s inými na dobrovoľnom základe, ktorý, následne, vyžaduje vzájomný rešpekt voči nedotknuteľnosti hraníc iných. Tí, ktorí sa snažia presadzovať svoje záujmy nekooperatívnymi spôsobmi, vytvárajú iný systém: politiku. Ak dokážete odviesť svoju myseľ od blbostí, ktoré vám prednášal váš stredoškolský učiteľ, a pozriete sa na politické systémy v zmysle toho, čím skutočne sú, objavíte toto: každý takýto systém je založený na nerešpektovaní súkromne vlastneného majetku! Všetky politické systémy sú v podstate kolektivistické, pretože každý z nich predpokladá právoplatnú autoritu porušovať vôľu, vrátane konfiškácie, vlastníkov. Človek si nedokáže predstaviť „politiku“ bez „krádeže“ o nič viac, ako „vojnu“ bez „násilia“.

Každý politický systém je definovaný kontrolou vlastníctva v danej spoločnosti. V komunistických systémoch štát konfiškuje všetky výrobné prostriedky. V menej ambicióznych socialistických systémoch štát konfiškuje dôležitejšie výrobné prostriedky (t.j. železnice, komunikácie, oceliarne a podobne). Vo fašizme „nárok“ na vlastníctvo ostáva v súkromných rukách, no „kontrola“ nad takýmto vlastníctvom je vykonávaná štátom. Fašizmus nám tak vytvoril štátne regulačné systémy, v ktorých vlastníci majetku, či sú to farmári, majitelia domov či podnikatelia, majú ilúziu vlastnenia čohosi, čo považujú za „svoje“, zatiaľčo štát postupne vykonáva skutočnú vlastnícku právomoc (t.j. kontrolu). V sociálnych štátoch štát konfiškuje časť príjmu jednotlivcov a rozdeľuje ju ostatným.

Ako bolo už uvedené, vlastníctvo je existenčným faktom. Bez ohľadu na spoločnosť, v ktorej žijeme, niekto bude určovať, kto kde bude žiť, aké zdroje sa dajú spotrebovať a kým (a kedy), a ako bude kontrolované vlastníctvo. Takéto rozhodnutie buď učinia jednotliví vlastníci, nad tým, čo spadá pod ich kontrolu, alebo štát preberajúci právomoc kontroly nad životmi každého z nás. Keď takéto rozhodnutia vykonáva štát, nárokuje si vlastníctvo nad našimi životmi.

V tom bode odhaľujem študentom tajomstvo, ktoré politický systém nechce odhaľovať: 13. dodatok k Ústave Spojených štátov amerických otroctvo neukončil, len ho znárodnil! To, že väčšina Američanov sa takýmto politickým usporiadaniam podriadila, a značne sa uráža, ak by sa niekto odvážil vysvetliť ich dôsledky, ma priviedlo k záveru, že Amerika je poslednou z kolektivistických spoločností, ktorá musí zmiznúť. Väčšina Američanov, nanešťastie, sa zdá nepripravená poprieť autoritu štátu na riadení ich životov a vlastníctva podľa ľubovôle úradníkov. Dôvodom je – ako má ukázať moja úvodná otázka – že väčšina z nás odmieta nástojiť na samovlastníctve.

Môžeme si, samozrejme, zvoliť akceptovanie našej úlohy ako štátom vlastnených nevoľníkov, obzvlášť ak s nami naši páni dobre zaobchádzajú. Môžeme byť v našej poslušnosti naprogramovaní tak, že ako dobytok vedený na porážku, sa môžeme zastaviť, aby sme pobozkali ruku mäsiara z vďačnosti, že o nás bolo dobre postarané. Na druhej strane sa môžeme rozhodnúť prihlásiť sa k samovlastníctvu prevzatím kontroly späť do našich rúk, kontroly, ktorá bola dlho zanedbávaná.

Snáď šialenstvo našej spoločenkej deštruktivity, vrátane chorého vyhlásenia Bushovej administratívy neustále vojny voči zvyšku sveta, prinesie preskúmanie alternatívnych spôsobov spolužitia v podmienkach mieru a slobody. Naše politické systémy nemôžu tieto harmonické a životodarné spôsoby dosiahnuť, pretože sú založené na odmietnutí princípu samovlastníctva. V spoločnosti samovlastniacich jednotlivcov nebude miesto pre politikov, byrokratov a ďalších štátnych funkcionárov. Ako zvyšok z nás, budú musieť svoj život obmedziť na svoje vlastné záležitosti, a ovodzujúc prospech od osôb, s ktorými si zvolia spoluprácu.

Existuje však jedna osoba, ktorá vás môže navrátiť do stavu samovlastníctva, a tou osobou ste vy. Aby sa tak stalo, musíte svoje právo presadzovať, nielen ako prázdne gesto, ale v plnom pochopení existenčného zmyslu takéhoto nároku, vrátane ochotnosti prevziať plnú kontrolu a zodpovednosť za svoj život. Zatiaľčo váš národ pravdepodobne vyvolá zo stranyh mnohých pohŕdanie, možno taktiež zistíte, že ste poháňaní životnou silou, ktorá prestupuje celú prírodu, životným elánom, ktorý nám pripomína, že život sa prejavuje iba prostredníctvom jednotlivcov, a nie kolektívnych ohavností, že život patrí živým, nie štátu či nejakej inej abstrakcii.

 

25. február 2002

 

Butler Shaffer vyučuje na Southwestern University School of Law.

 

Copyright © 2002 LewRockwell.com

Prevzaté z The Lawful Path http://lawfulpath.com

15 odpovedí

  1. Dosť ma zarazilo vidieť tento článok na nacistickej stránke. To je myslené ako odstrašujúci príklad?
    Nie je náhodou individualizmus, anarchokapapitalizmus a neoliberalizmus úplne proti vášmu presvedčeniu?
    Či len sa vám páči kritika Ameriky? Tam má práve článok slabšie miesto- neuvádza totiž v čom sa USA odlišujú od iných západných krajín. Nakoľko sa človek “vlastní”, teda rozhoduje sám o sebe a o svojom majetku sa zvykne merať mierou štátom prerozdelovaného HDP, a v tom sú na tom amíci lepšie ako značná časť Európy.

  2. Emo: nie,ten článok je uverejnený, lebo niečo do seba má. A či je proti nejakému presvedčeniu? Koľko ľudí, toľko chutí.

  3. Dobrý článek.
    Ovšem toto(citace): “stromy, vtáky, ryby, rastliny, ostatné cicavce, baktérie, všetci si nárokujú na miesto a zdroje energie na svete, a budú tieto svoje nároky pred votrelcami brániť, zvlášť pred členmi svojho vlastného druhu”

    …není až tak pravda, v mnoha případech v přírodě dochází ke kooperaci dokonce odlišných druhů.
    Jinak by mě zajímalo, jaký systém by takovou svobodu a “samovlastnictví” umožňoval, kromě různých utopistických vizí a snad prvobytně pospolné?! mě snad napadá ještě jeden druh “ulítlého” socialismu, tzv. samosprávný socialismus, který sice má(teoreticky) odstranit většinu státní i řekněme kapitalistické kontroly a “vlastnění”, ovšem za cenu ztráty osobních svobod.

  4. Emo: asi to 100ty krat, jaky nacisti pre pana jana? Si nemyl pojmy a dojmy

  5. Teraz som trochu zmätený, som mal dojem že sa k tej ideológii hlásite. Takže vy ste v skutočnosti liberáli? To ted ale dosť mizerní.

  6. pozri, najprv si o nás niečo prečítaj a potom sa vráť….len hľadaj, je to tu na stránke…

  7. Ja som už z tejto stránky prečítal viac ako by bolo zdravé.
    Výraz nacisti som v tomto prípade výnimočne ani nepoužil ako invektívu, len na označenie myslenia a ideológie ľudí ktorí ju vytvárajú. Proste keď je stránka hipíkov tak tam nebudem čakať pozitívny článok o vojne v iraku a rovnako by som na článke ľudí ktorí okrem iného jasne propagujú nacionalizmus nečakal článok proti kolektívnym zásahom do práv a vlastníctva jednotlivca.

  8. tu chodia nejaky neonacisti?🙂

  9. Emo:

    ako sa nacionalizmus zhoduje so snahami o zásahy do práv a vlastníctva jednotlivca? si nemýliš trošku nacionalizmus a totalitné systémy?

  10. Mistreat: neviem o tom🙂 ja dokonca ani ziadneho nepoznam🙂

  11. Nemýlim.
    Nacionalizmus, ak nie je iba na osobnej úrovni, t.j. osobná láska k národu, ale prejavuje sa konkrétnou štátnou podporou “národných záujmov” odporuje liberálnym princípom. Teda keď ľudová dychovka dostane od štátu dotáciu na propagovanie kultúry a nezostane odkázaná na to čo si sama zarobí, čiže ja ako občan ju neplatím priamo a zo slobodného rozhodnutia ale tak že mi štát moje peniaze vezme a pridelí jej ich je to zásah do mojich práv rozhodnúť sa či ju podporím. A nie že by dychovka bola to hlavné. Napríklad clá, údajná ochrana domácich výrobcov, znamená že ak si chcem kúpiť japonskú paradajku musím okrem jej ceny zaplatiť ešte aj štátu za to že nejem slovenskú.
    Neohovorím že nacionalizmus v zasahovaní do osobných slobôd nejak výrazne vyniká nad inými hnutiami, ale určite ani nezaostáva.

  12. Emo, to co popisujes nie je nacionalizmus… Ochranovat domace zaujmi proti dumpingovym cenam nie je nacionalizmus, podpora kulturnych aktivit nie je nacionalizmus. Toto zriadenie, ktore tu mame sa vola demokracia a ta viac-menej potlaca nacionalisticke tendencie. Nacionalizmus je laska k vlasti a laska k narodu, bez rozdielu ci nam vladnu zapredanci a ci skutocny vlastenci. To, ze ja som nacionalista, nijako nezasahuje do tvojich osobnych slobod, skor takzvany liberalizmus zasahuje do mojich osobnych slobod tym, ze su primane zakony zakazujuce hovorit o urcitych veciach, ktore sa nehodia do sablony.
    V historii som nenasiel priklad statu s ideologiou zalozenou na cistom nacionalizme, ak o niecom takom vies, pomoz a porad.

  13. to Emo:

    aby som sa nemusel opakovať, Rene Ti to vysvetlil stručne a jasne a s ním súhlasím.

  14. “Liberalismus” předváděný vládami čr a sr není pravý liberalismus, základní hodnotou liberalismu je totiž svoboda jednotlivce s minimálními zásahy státu… Nacionalismus je novodobý pojem, dříve se říkalo vlastenectví a i to znamenalo něco trochu jiného.

  15. Zákaz o niečom hovoriť nemá s liberalizmom vôbec nič spoločné, presnejšie mu odporuje.
    V histórii nájdeš veľmi ťažko príklad štátu ktorý fungoval čisto podľa nejakej ideológie, to čo je v USA by už dnes máloktorý liberál nazval pravým kapitalizmom ani v jeho najlepších obdobiach sa k čistote nepriblížil.
    Keď si nacionalista ty mne to môže byť srdečne jedno, a k takémuto nacionalizmu sa hlásim aj ja. Vždy ale keď štát propaguje akúkľvek myšlienku, predstavu o spoločnosti zasahuje do mojich slobôd, či je to feminizmus, enviromentalizmus alebo podpora pôrodnosti.
    Neviem či presne vieš čo to sú dumpingové ceny, pokiaľ viem mali by to byť hlavne ceny nižšie ako ceny výrobné. Tie sú ale z dlhodobého hľadiska samozrejme neudržateľné a je ťažko o nich hovoriť ako o dlhodobom probléme. Väčšina cien dovozových produktov sa ale nazýva dumpingovými len aby to zle znelo, tento výraz sa používa odstrašujúco, ako fašizmus.
    Vieš mi teda povedať aký majú význam clá, teda obmedzovanie mojej slobody, či si chcem kúpiť čínske topánky ktoré vydržia mesiac alebo nejaké poriadne? Ak si myslíš že to pomáha ekonomike tak sa mýliš, to ti možno nahovorí Fico, ale každý pravicový ekonóm ti povie že clá sú nezmysel, ich odstránenie zákazníkovi dáva väčšiu slobodu výberu, nižšie ceny a aj keď môže znamenať úpadok výroby v určitých odvetviach, výroba sa preorientuje do iných odvetví a v konečnom dôsledku bude prospešná. Clá sú len ochrana domácich výrobcovna úkor spotrebiteľov, nič viac.
    Čo sa týka kulúry, tá nacionalizmom nie je, ale podpora vybranej kulúry pretože je národná áno.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: