Ľudovít Štúr 28. október 1815 Zay-Uhrovec (dnes Uhrovec)- 12. január 1856 Modra

Všestranná a najvýznamnejšia Ľudovít Štúr, osobnosť slovenského národného života v polovici 19. storočia. Ako študent a neskôr námestník profesora na evanjelickom lýceu v Bratislave patril k najtalentovanejším a najzapálenejším organizátorom národného života. Hlavne Vrchovského a jeho zásluhou sa začala v polovici 30. rokov Spoločnosť česko-slovanská, ktorá pracovala pri evanjelickom lýceu, pretvárať na centrum celého národného hnutia. Prostredníctvom prednášok, výletov, diskusií zoskupoval mladých národovcov svojej generácie, ktorá dostala po ňom pomenovanie- štúrovci. Štúr bol priekopníkom romantickej literatúry na Slovensku. Vedomosti a obraz sveta si rozšíril a utriedil na univerzite v Halle (v Nemecku), kde sa stal stúpencom filozofie G. W. F. Hegela. Vďaka talentu, nesmiernej pracovitosti a trpezlivosti vytváral od začiatku 40. rokov novú koncepciu slovenského národného života a hnutia. Odmietal feudalizmus a poddanstvo, rovnako národný útlak a maďarizáciu, ktorej príčinu videl predovšetkým v pýche a nadradenosti šľachty. Dovolával sa ľudskej spravodlivosti, občianskej rovnosti, bratstva národov. Práve sociálne slabé a málo majetné vrstvy považoval za základ ešte nepevného slovenského národa. Cestu na jeho povznesenie videl v drobnej a trpezlivej osvetovej práci, v zakladaní spolkov mierností, čitateľských spolkov, nedeľných škôl, v modernom podnikaní (družstevníctvo, podporné spolky, ľudové poisťovne). Štúr bol stúpencom slovanskej vzájomnosti a spolupráce, ale na rozdiel od Kollára a v zhode s bernolákovcami považoval Slovákov za svojbytný a rovnoprávny národ. V roku 1843 sa spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom na fare v Hlbokom u J. M. Hurbana dohodli na uzákonení slovenského spisovného jazyka na základe kultúrnej stredoslovenčiny. Tento čin zdôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba pisaňja v tomto nárečí. Jeho dielo Náuka reči slovenskej je prvou gramatikou spisovnej slovenčiny. Dokazoval i širšej verejnosti, že sociálne, jazykové, konfesionálne rozdiely sú v tomto smere druhoradé. Nový spisovný jazyk mal urýchliť vytváranie národnej jednoty. Katolíckych a evanjelických vlastencov nabádal do spolupráce tiež pri posilňovaní slabého organizačného zázemia národného hnutia. S ich pomocou založil v roku 1844 Tatrín, 1845-48 založil a vydával prvé slovenské politické noviny Slovenskje národňje novini, stal sa poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen.

Za ich podpory dotváral i politický program, ktorý žiadal zrušenie poddanstva, privilégií šľachty a národného útlaku (maďarizácia), právo Slovákov používať slovenčinu v nižších úradoch, školstve, cirkevnom živote. Počas revolúcie 1848-49 stál spolu s J. M. Hurbanom pri všetkých významnejších slovenských politických a ozbrojených aktivitách. Podieľal sa na príprave Žiadostí slovenského národa. Počas roka 1848 sa usiloval o vytvorenie slovenskej autonómie v rámci Uhorska, o rok neskôr o oddelenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie slovenskej korunnej krajiny podriadenej priamo Viedni. Za to ho maďarská i viedenská aristokracia často obviňovala s panslavizmu, buričstva a komunizmu. Po revolúcii bol podobne ako desiatky iných demokratov nútený žiť pod policajným dozorom. Žil v ústraní v Modre, kde vychovával sedem sirôt po bratovi Karolovi. Zostával však literárne činný. Napísal Spevy a piesne a Dumky večerní, dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. V diele Slovanstvo a svet budúcnosti dosvedčil stratu viery v budúcnosť habsburskej monarchie. Nádeje Slovanov a Slovákov vkladal do ich politického spojenia s cárskym Ruskom, ktoré sa však malo modernizovať a demokratizovať. Zomrel na následky náhodného zranenia pri poľovačke. Svojím dielom položil základy modernej slovenskej kultúry. Jeho činnosť pripomínajú mnohé múzeá, pamätníky, publikácie.