Prejav Hlavu hore, ktorý zaznel 14. marca v Bratislave

Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa … za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá.”

Priatelia, sestry a bratia, Slováci,

svoj prejav som si dovolila začať slovami jedného z najväčších Slovákov Ľudovíta Štúra. Slovami, ktoré sú dnes tak isto aktuálne ako boli v čase, keď ich písal. A vysoko aktuálne sa stávajú práve dnes. V deň, keď si pripomíname vznik prvého samostatného štátu Slovákov. O význame tohto štátu sa vedú a aj budú ešte dlho viesť vyčerpávajúce debaty medzi jeho zástancami a odporcami. Mali by sme si však uvedomiť, že sa nemáme za čo hanbiť. Slovenský národ prvý krát získal svoje sebaurčenie a boli postavené základy, na ktorých bol bodovaná aj dnešná Slovenská republika.

Miesto teoretických debát a hádok sa radšej zamyslime nad životom, ktorý je dnes okolo nás.

Žijeme v morálnom bahne, a stále hlbšie sa do neho ponárame. V našom vlastnom štáte musíme každé rozhodnutie konzultovať s Európskou úniou, musíme sa doslovne podkladať zahraničným investorom, aby u nás ostali a dali ľuďom prácu a pomaly sa začíname báť aj dôstojne žiť. Šikanujú nás úradníci, neprispôsobiví spoluobčania, zamestnávatelia. Život väčšiny Slovákov sa začína podobať životu v klietke. A aj to nie zlatej. Tak ako vták v nej zavretý opakujeme len frázy, ktoré nás naučili a sú nám dovolené povedať, robíme len to, čo sa od nás vyžaduje. Čítať ďalej