Na centrálnom trhovisku.

Na centrálnom trhovisku, na hrášok na kareláb …… kto by nepoznal túto pieseň od skupiny Lojzo?

Ja si na ňu spomeniem vždy, keď sa vyberiem na tzv. Miletičku. V tejto dobe, keď je sezóna rôzneho domáceho ovocia a zeleniny tam chodím v podstate každý víkend. Domáca zeleninka, ovocie, čerstvý syr alebo domáca kyslá kapusta. Potraviny, ktoré síce dostaneme aj v hypermarkete a aj oveľa lacnejšie, ale domáce je predsa len domáce. Kvalitnejšie, zdravšie.

Neviem, ako vyzerala Miletička v časoch vzniku známej piesne, ale od čias, keď sme tam chodili s mamou ako malé deti sa zmenila poriadne.

Tržnica voľakedy slúžila na stretnutie ľudí a predvíkendové nakupovanie surovín na víkendový obed. Ľudia si našli čas na ochutnanie kyslej kapusty alebo pokecanie s priateľmi pri poháriku domáceho vínka. Ako deti sme dostali langoš a malinovku.

To bolo v časoch tzv. komunizmu. Dnes sa Miletička stala miestom zhonu, pofidérnych čínskych obchodníkov a načierno predávajúcich otravných cigánok. Množstvo ľudí, hlava na hlave, nervózne gestá a okrikovanie sa. Minulý víkend tam dokonca Alojz Hlina rozdával letáky na podporu svojej kandidatúry na primátora Bratislavy. Je to proste miesto, kde to žije.

Aj dnes tam nájdete viacerých predavačov, ktorí predávajú plody svojej práce. Sú to hospodári hlavne z juhu Slovenska a aj napriek častej jazykovej bariére sa od nich nakupuje veľmi dobre. Nesnažia sa vás oklamať a ani vám predať zhnitú paradajku nasvietenú efektným svetlom ako v hypermarkete. Mnoho krát s vami prehodia aj pár slov a pokiaľ k ním chodíte nakupovať pravidelne, pamätajú si vás a z diaľky vás už zdravia. Túto časť tržnice mám veľmi rada.

Potom je tam však časť čínskych predavačov. Na ich všadeprítomnosť sme si už akosi zvykli a stali sa akousi samozrejmou súčasťou každého trhoviska na Slovensku. Oblečenie, topánky, tašky, veci do domácnosti  a kopec zbytočností. Dostanete u nich všetko od spodného prádla po elektroniku. V každom stánku to isté. Včera som si však všimla, že niektorí z nich sú podnikavejší ako ostatní. V jednom stánku mali šijací stroj a na mieste vám u nich zakúpené nohavice skrátili. Celkom zaujímavá služba.

Ďalšou skupinou predavačov sú babky. Staré panie, dosť často v krojoch, ktoré na malom stolíku alebo len tak na zemi predávajú to, čo sa im podarilo dopestovať vo svojich záhradkách a rôzne bylinky. Tieto babky sú pre mňa osobne najzaujímavejšie. Ovocie a zelenina od nich je určite najzdravšie, nakoľko nemyslím, že by používali nejaké umelé hnojivá a bylinky a vždy veľmi rada pomôžem niektorej z nich pár centami k dôchodku.

Poslednou, vôbec však nie zanedbateľnou skupinou sú predávajúce cigánky. Zaujímavé, že vždy sú to cigánky a nie cigáni. Predávajú sezónne plody prírody, ktoré samozrejme nedopestovali svojou prácou. Pokiaľ predávajú hríby ako teraz,  je ocenenia hodné aspoň to, že tie hríby musia nazbierať vlastnoručne a dá sa povedať, že je to určitý druh práce. Horšie je to keď pred sviatkami všetkých svätých predávajú halúzky zo stromov olámané boh vie kde. Kto vie koľko stromov takto každoročne zdevastujú. Voľakedy predávali aj nakradnutú kukuricu, jablká a iné plody cudzej práce. Odkedy sú však prísne postihy za krádež týchto plodín, už ich s tým nevidíte. Na tejto skupine je zaujímavé však niečo iné. A to úplná absencia registračnej pokladne, dosť pravdepodobne na čierno rozložený stolík a neskutočná otravnosť. Včera ma oslovilo s tým, či nekúpim hríby asi 10 cigániek. Viem, že v právomoci mestských policajtov je kontrolovanie povolení a registračných pokladní. Nikdy som však nestretla ani jednu hliadku, ktorá by skontrolovali týchto predavačov. Zistili odkiaľ majú svoj tovar a či majú povolenie na predaj. Teraz myslím hlavne tie cigánky, ktoré predávajú 100% originálne voňavky, alebo návliečky na periny či šampóny.

Pri tejto skupine ma napadá jedna otázka. Čo robia chlapi? Zatiaľ čo v stánkoch sú zväčša celé rodiny, koľkokrát aj so staršími deťmi, ktoré pomáhajú čistiť zeleninu alebo dopĺňajú tovar či sáčky, pri „cigánskych“ stolíkoch sú vždy len ženy. Niekedy s dcérami, ale vždy len ženy. Nikdy som nevidela predávať chlapa alebo aby tam bol syn. Neviem, či v tejto komunite je práca smerujúca k obžive rodiny natoľko podradná, že ju môžu vykonávať len ženy alebo si myslia, že ženy skôr niečo predajú, neviem. Viem však, že všetky tieto ženy, keby chceli, sa v Bratislave vedia uživiť aj inak. Sobotný predaj hríbov by malo byť privyrobenie si a nie spôsob uživenia sa. Tak ako to robia ostatní predavači.

Poľnohospodári z južného Slovenska musia celý týždeň poctivo a dosť tvrdo drieť na svojich poliach, aby mali čo v sobotu predávať.

Babky pracujú v záhradke a predaj na tržnici majú ako prilepšenie k dôchodku, ktorý im vďaka nevyváženému a nespravodlivému sociálnemu systému u nás častokrát nestačí ani na pokrytie bežných výdavkov. A tak napriek mnoho ráz pokročilému veku a určite nie najlepšiemu zdravotnému stavu pracujú na svojich záhradkách, aby mohli cez víkend prísť do  Bratislavy a predať tu tých pár jabĺk, vrecko fazule alebo niekoľko viazaničiek byliniek, ktoré si vypestovali.

Len cigáni to vidia inak. Neviem, čo robia cez týždeň, ale určite ten košík hríbov, ktorý v sobotu prídu predať nezbierali celý týždeň. V sobotu skoro ráno vybehnú do lesa, za hodku – dve majú plný košík a ide sa predávať. Už pri spomínanom sviatku všetkých svätých je to ešte jednoduchšie. Nabehnú pod rúškom tmy do prvého parku, olámu pár haluzí z ihličnatých stromov  a ide sa predávať. Bez veľkej námahy a žiadneho investovaného času.

Všetci z nás vlastne pracujeme celé dni za čo raz mesačne alebo týždenne dostávame odmenu. Cigáni naopak. Voľno a pohoda celý týždeň, a potom pár hodín „práce“ a hneď zožatá odmena. Zatiaľ čo nám z našej odmeny štát veľkú časť vezme, v podobe dane, tak on si odnášajú plný zárobok, bez akéhokoľvek prispenia do štátnej pokladne.

Možno teraz niekto povie, čo tá ženská zase chce? Najprv tu repce, že nepracujú, a potom, keď robia aspoň niečo zase repce. Áno repcem a myslím si, že plným právom. Všetci pseudohumanisti majú stále plno rečí o diskriminácii. Áno súhlasím, nemali by sme ich diskriminovať ani v právach, ale ani v povinnostiach. Preto by mali tak isto platiť dane zo svojej práce, tak ako my. Len je zaujímavé, že na to, ako sú diskriminovaní v tomto prípade, nikdy žiaden aktivista neupozornil.

%d bloggers like this: