Ďalšia cigánska matka napadla učiteľku.

To, že byť učiteľom sa stáva pomaly, ale isto pre zdravie rizikovým povolaním, sme už pár krát rozoberali. Bolo tu „obdobie“, keď sa útoky na učiteľov diali viac- menej pravidelne. Potom prišli prázdniny a všetci učitelia, hlavne tí pracujúci v školách s vysokým počtom cigánskych žiakov, si vydýchli. Ale prázdniny sú už dávno preč a bola len otázka času kedy sa to znova začne. A aj sa začalo. V Zborove na východe Slovenska.

Zopakoval sa klasicky scenár. Dievča na hodine vyrušovalo, hralo sa s mobilom. Na upozornenie učiteľky nereagovala, a tak jej táto mobil vzala a odovzdala ho triednej učiteľke. Dcérenka sa rozbehla s plačom domov, vysťažovala maminke a tá mysliac na dobro svojho dieťaťa šla do školy, vynadala učiteľke a aby toho nebolo málo, dôrazne tak svoje slová potvrdila aj fackou.

Toľko v skratke. Poďme sa však pozrieť bližšie čo sa stalo.

Miesto: Škola plná neprispôsobivých, drzých a arogantných žiakov z cigánskych rodín. Slovné útoky na učiteľov sú tu na dennom poriadku a už niekoľko krát musela zasahovať polícia.

Aktéri: Mladá učiteľka dejepisu , ktorá nastúpila do školy len pred dvoma mesiacmi. Určite žije v peknom šoku z dennej reality na tejto škole. A kto vie, koľko útokov od žiakov už preglgla. Arogantná mladistvá cigánka, ktorá na niekoľko upozornení učiteľky, že si nepraje, aby ju natáčala na telefón a aby nevyrušovala. A v neposlednom rade „milujúca“ matka, odhodlaná brániť svoje dieťa koľko bude treba a ako bude treba.

Dej: po tom, ako bola slušná žiačka okradnutá hnusnou učiteľkou o mobil sa dievčatko po príchode domov posťažovalo mamičke. Bolo uplakané a dokonca jej vraj bolo zle, lebo má problémy so srdcom a taká nespravodlivosť, aká sa jej stala jej veľmi priťažila. (Ja si len dovolím podotknúť, že ak jej na srdce priťažilo zobratie mobilu od učiteľky, tak ako bude prežívať naozajstné životné starosti? Či toto je presne to známe: čo cigáň, to invalid?) To táto milujúca matka nemohla predsa nechať tak, veď išlo o jej milované dieťa, a tak išla do školy. Ale keďže tá hnusná učiteľka nebola ochotná mobil vrátiť a určite si trúfla povedať aj pár hanlivých slov na jej poslušné dieťa, bolo treba dať drzej učiteľke príručku. A tak dostala facku, pri ktorej jej dioptrické okuliare odleteli asi 2 metre. Nech si uvedomí, kto je tu pánom. A tu sa naša rozprávka končí.

Presne pri vete: treba si uvedomiť, kto je tu pánom. Pretože v miestach s vysokou koncentráciou cigáňov sú pánmi presne oni. Cigáni, ktorí žijú za našu prácu, dostávajú špeciálne príplatky na deti a rôzne príplatky na ich školskú dochádzku. A tieto deti nielen že chodia do školy a my im platíme za to, že sa im tam uráči prísť, ale platíme im školské pomôcky, cestovné lístky, obedy, desiaty. Tieto deti s vďačnosťou vlastnou ich etniku za toto všetko napádajú učiteľov a aj spolužiakov. A cigánske matky ako správne ochrankyne svojich mláďat neváhajú zaútočiť, keď cítia ohrozenie. Tak ako to bolo aj teraz.

Ja osobne si myslím, že mobily do školy nepatria vôbec. Teda na vyučovanie. Nielen že nerobia dobrú krv medzi deťmi vzhľadom k veľkým sociálnym rozdielom v spoločnosti, ale sú aj dosť dobrým lákadlom pre šikanovanie a okrádanie. Ale keď už bez mobilu deti nevedia žiť, rodičia ich chcú mať pod kontrolou a podobne, mali by rodičia svojim ratolestiam vysvetliť, že tak ako nesedíme so zapnutým mobilom v kine, tak si ho vypneme aj na vyučovaní. Hrať sa s mobilom, nedaj boh priamo telefonovať na vyučovaní, a tým myslím všetky stupne škôl, ja osobne považujem za ignorovanie prednášajúceho a zámerné vyrušovanie ostatných spolužiakov, ktorí majú záujem aj sa niečo naučiť. Možno aj preto, lebo nie sú z cigánskej rodiny, nikto, ani štát im nedá nič zadarmo a tak ich rodičia motivujú vreckovým za dobré známky a podobne.

Tak isto si myslím, že každý normálny rodič, by po takomto čine svojho dieťaťa mal vyhrešiť a napomenúť svojho potomka a nie sa vyvršovať na učiteľke. Tá naozaj neurobila nič zlé.

Táto situácia však odkrýva oveľa väčší problém nášho školstva. Učiteľský zbor je prestarnutý, vyučovacie metódy a postupy zastarané. Niet sa však čomu študovať. Pri výške učiteľských platov a správaniu týchto žiakov to musí byť naozaj pevné odhodlanie robiť učiteľa. A hlavne v takom kraji, kde sa človek musí báť minimálne o svoje zdravie, ak nie aj majetok. V miestach, kde sú na dennom programe urážky od žiakov a aj ich rodičov. Myslím, že je nemysliteľné aby dieťa beztrestne napádalo dospelého človeka, učiteľa, ktorý by mal predsa byť pre žiakov prirodzenou autoritou. Ako sa má však naučiť vnímať a uznávať autority, keď mu jeho rodičia dávajú takýto príklad?