Ako som sa stal “extrémistom”

Kandidujem za poslanca do parlamentu za Ľudovú stranu Naše Slovensko. Pre mnohých ľudí, ktorí ma poznajú dlhé roky, je to šok. Neustále mi kladú otázky, ako k tomu došlo. Čo sa stalo, že na “staré” kolená (mám 45 rokov) som začal chodiť s mladými puberťákmi pokrikovať po uliciach. Kde som dal rozum, že som sa dal ku “Kotlebovým tlupám”. Či sa mi páčia plynové komory a prečo som fašistom a nacistom. Prečo nenávidím všetkých, ktorí sú iní ako ja (rozumej farbou pleti, náboženstvom alebo zmýšľaním). Skrátka nechápu, ako som sa stal “extrémistom” a čo vôbec na tom vidím.

Tu chcem všetky tieto otázky uviesť na správnu mieru. Už ma totiž unavuje odpovedať stále na tie isté klišovité otázky. Takže v prvom rade nie som žiaden fašista, nacista ani rasista. Nechcem nikoho vraždiť v plynových komorách a nemám nič proti žiadnemu človeku na základe jeho náboženstva, farbe pleti alebo zmýšľania. A už vôbec nie som “extrémista” v takom podaní ako nám to podsúvajú masmédiá a vláda.

Mojím problémom je to, že neznášam lož a pretvárku. Možno je to preto, že sa na nás valí 24 hodín denne zo všetkých strán. A zdrojom lží sú najmä politici a médiá. Už sú dávno preč časy poctivej novinárčiny, keď si žurnalista overoval fakty zo všetkých strán. Dnes je jediným bohom médií zisk. A najjednoduchším spôsobom ako zvýšiť predajnosť a tým aj zisk sú škandály, vraždy, aféry. Čítať ďalej

Opäť môžeme darovať 2% z daní

Po roku tu máme zas a opäť populárne obdobie podávania daňových priznaní.

Všetci si vieme pozrieť, koľko sme do náš štátu investovali a mnohí si vieme aj veľmi rýchlo vyrátať kam nejeden cent z našej výplaty išiel.

Všetci však máme možnosť ovplyvniť kam pôjdu aspoň 2% z našich daní. Nemôžme si ich síce nechať vo svojom vrecku, ale môžeme urobiť niečo oveľa šľachetnejšie. Dať ich niekomu, kto nás oslovil svojou činnosťou a vieme, že to nebudú peniaze vyhodené von oknom, ako mnohé iné percentá z našich daní.

Možností máme mnoho a na stránke www.rozhodni.sk je uverejnený nielen kompletný zoznam prijímateľov, ale aj všetky potrebné informácie.

Prinášame niekoľko typov : Čítať ďalej

Dekriminalizácia marihuany?

Blížia sa voľby a politické strany sa začínajú biť o voličov. A niektorí sa neštítia ani tými najšpinavšími prostriedkami a sľubmi.

Dekriminalizácia marihuany nesporne patrí medzi to najhoršie, čo možno sľubovať a na čom si zvyšovať preferencie. Hoci v minulosti sme už zaznamenali niekoľko pokusov, pre šťastie nás všetkých to vždy títo dobrodruhovia vzdali. Asi najznámejšou bola partajníčka zo SMERu Flašíková Beňová, ktorá nielen chcela jej používanie zlegalizovať, ale sa k „húleniu“ aj priznala. Po diskusiách s odborníkmi nakoniec sama uznala, že “Marihuana je návyková? Predsa nejaký ten jointík, dva, nemôžu vyvolať závislosť. Môžu. Podobne ako pri alkohole. Pijeme takmer každý, niekto viac, niekto menej, ale takých, čo nepijú alkohol vôbec, je ako šafranu. A pochopiteľne, tiež sme presvedčení, že z nás sa predsa alkoholici v žiadnom prípade nemôžu stať. Môžu,” Nedá sa s ňou nesúhlasiť.

Tento krát o priazeň narkomanov začala bojovať „internetová“ strana SaS. Navrhujú držanie, pestovanie a užívanie pre vlastnú potrebu úplne legalizovať. Pokus o predaj, podanie mladistvému alebo akákoľvek držba v priestoroch účelovo určených pre mladistvých (školy, centrá voľného času, tábory,…) budú trestané len ako priestupok, za ktorý maximálne zaplatíte pokutu alebo budete zbierať odpadky popri ceste v rámci verejnoprospešných prác. Zaujímavé poňatie problému závislosti na drogách a ešte zaujímavejší je dôvod, prečo to navrhujú. Dovolím si citovať z blogu predsedu  SaS Sulíka. Čítať ďalej

Pochod za národ – 14. marec 2010 Bratislava

Každý národ si pripomína svoje veľké dni. Veľké národy rovnako, ako aj malé národy oslavujú svoje sviatky a výročia. Najvýznamnejším medzníkom každého národa, ktorému nebolo odopreté právo na sebaurčenie je bezpochyby deň vzniku vlastného štátu. V tento veľký národný deň, zväčša zároveň štátny sviatok, prebiehajú v krajine oslavy, alebo prinajmenšom oficiálne spomienkové podujatia. Ako je to u nás?

Pre nás Slovákov je tento najvýznamnejší deň práve 14. marec. V tento pamätný marcový deň roku 1939 zákonodarný zbor autonómnej slovenskej krajiny – Slovenský snem jednohlasne v súlade s právom a zákonmi vtedajšej republiky vyhlásil v Bratislave Slovenský štát. Po prvý krát v modernej histórii sme mali svoj vlastný národný štát, ktorý nebol súčasťou iného štátneho celku. Mať svoj štát znamená pre národ život, nemať svoj vlastný štát znamená pre národ zánik. Vznikom Slovenského štátu sa naplnila odveká túžba slovenského národa a našich politických vodcov, ako bol Ľudovít Velislav Štúr, Andrej Hlinka a mnohí ďalší, riadiť si svoje národné záležitosti sami a mať pre rozvoj a život svojho národa vlastnú zem a bezpečný domov. Celé Slovensko bolo hrdé a oslavovalo.   Čítať ďalej

zubatá kosí na Slovensku – to je smutný prístup k občanom SR ,od pani ministerky Tomanovej…

O tom, aká sociálne kroky voči občanovi robí naša vláda na čele s ministerkou Tomanovou vieme všetci svoje … tomanovej pes, kauzy s kamarátskymi a rodinnými sociálnymi podnikmi

Na markiza.sk, pod paľbou alebo lampárňou, som našla jeden príspevok od občana, ktorý volá o pomoc. Bohužiaľ, nie je v našich silách mu pomôcť, ale je to krásny príklad ako funguje sociálna pomoc na Slovensku v praxi.

Tragédia a zároveň komédia v jednom. Príspevok uverejňujeme presne ako bol napísaný, bez úpravy.

Zdravím Vás všetkých , chcem poukázať na môj problem a dieru v zákone a na pani ministerku práce soc.vecí a rodiny SR Ing.Vieru Tomanovú PhDr, aký bordel má na svojom úrade a že svojimi rozhodnutiami likviduje mladých a starších ludí ,dôchodcov .

Ničí im životy. Ktoré potom končia smovraždami, ťažkými chorobami, ujmami,úrýchelnými úmrtiami slovenských občanov starších , mladých , dôchodcov, ktorý sú v hmotnej núdzi a bezradný. Nemajú nič – žiadny príjem,prácu,strácajú rodinu,aj keď chcú pracovať!!!Len im to štát nevie umožniť a zabezpečiť!!! Chcem povedať , že drvivá väčšina rečí , pani ministerky soc.vecí a rodiny SR , je lož , lebo , ako ministerka UPSVAR nemá ani ” len poznatky ” ako všetko beží v súčastnosti – realite !!! A , ako sa stará o občanov SR !!! Ani nevie , že z občanov SR robí žobrákov , tzv. urýchlené mrtvolky !!! Čítať ďalej

Inšpirácia ako ušetriť – väzenie nie je za odmenu

Šerif Joe Arpaio
Šerif Joe Arpaio

Tahle věznice není daleko od Phoenixu v Arizoně.

Šerif Joe Arpaio vytvořil  „stanovou věznici” proto, aby pomohl ušetřit státu Arizona miliony dolarů výdajů, které by jinak stál jakýkoliv jiný vězeňský komplex.

Na vězeňské jídlo vydává o 20 centů méně na porci a nechává si za něj od vězňů platit.

Vezení není za odmněnu. Čítať ďalej

Ako psy zvyšujú preferencie a plnia štátnu kasu.

Keď sa naši parlamentní darebáci rozhodnú dvihnúť si preferencie aj za cenu hlúpych zákonov, je na nás všetkých, aby sme im v tom zabránili. Jedným z takých je aj posledný výkrik a pokus o spopularizovanie sa medzi určitou skupinou ľudí návrhom zákona jedného z Dzurindových poskokov poslanca  Galbavého o chove „ nebezpečných bojových“ psov. To, že tento návrh spolu s ním predkladá napríklad aj ďalšia ozdoba parlamentu poslankyňa Plháková, ktorá sa rozhodla zviditeľniť aj inak ako veľkými výstrihmi asi vraví za všetko.

Po Slovensku sa v súčasnosti rozbehla petícia proti tomuto nezmyselnému návrhu, ktorý má za cieľ naplniť samotnými poslancami rozkradnutú štátnu kasu a v konečnom dôsledku môže viesť k úplnej likvidácií niektorých plemien psov. Dosť kruté, keď si uvedomíme,  koľko zvieracích druhov sme už vyhubili našou činnosťou na tejto planéte. Pointou novely sú v prvom rade celkom slušné poplatky, ktoré by museli majitelia a chovatelia takýchto psov platiť. Prečo si však niekto myslí, že keď za psa zaplatím tento si to uvedomí a bude sa správať „slušne“ je pre mňa záhada. A už úplnou záhadou je pre mňa prečo sa to má týkať len psov, ktoré sa všeobecne nazývajú „bojové“, keďže akúkoľvek bojovnosť v nich vzbudzovali ľudia. Ja osobne takého psa doma mám a jediné s čím bojujeme je jej „mlsná“ papuľka.  A keď si nejaký arogantný hlupák s malým egom zaplatí tieto poplatky, lebo proste na to má, tak to stále nie je záruka, že bude vychovávať psa k „nebojovnosti“. Čítať ďalej

O Haiti, cigáňoch a sociálnom cítení.

Haiti
Haiti

Zemetrasenie, humanitárna pomoc a mŕtvy starček v Kútoch po nevítanej návšteve cigánskych vrahov.

A že ako tieto témy spolu súvisia? Úzko milí priatelia, veľmi úzko.

Haiti je krajina, ako žiadna iná. Je to černošská republika, kde sa nepracuje, kradne a žije v neskutočnej biede. Je to krajina, ktorá je, zemetrasenie nezemetrasenie odkázaná na pomoc dobročinných organizácií s celého sveta. Nebudem tu teraz opisovať ako to tam funguje, odporúčam prečítať článok Rasa, farba a chaos: príbeh Haiti na Beo.

Slovensko

Slovensko

Že vám ich spôsob života niečo pripomenul? No nie ste sami. Presne ako keby niekto opisoval život našich cigánskych príživníkov. Nepracovať, kradnúť, vraždiť a čakať na milodary od okolitého sveta, teda vlastne len od nás ostatných. Aj keď predsa len jeden rozdiel tu je. Na Haiti prispelo veľmi veľa ľudí dobrovoľne, zatiaľ čo na cigáňov platíme bez toho, aby sa nás niekto niečo opýtal. Čítať ďalej

Krize? Jaká krize? – Tomáš Franke

O současné ekonomické krizi kolují v tisku hotové romány. Bohužel, ve většině z nich se autoři dopouštějí jedné zásadní nepřesnosti. Srovnávají současnou ekonomickou situaci s Velkou hospodářskou krizí z roku 1929.

Současná krize je ale něco naprosto jiného. Vlastně bychom vůbec neměli používat slovo krize. Není to vůbec krize, jako ta v roce 1929. Je to počátek konce fungování amerického principu ekonomiky.

Tak jako se před dvaceti lety sesypal komunistický socialismus jako domeček z karet, tak se dnes hroutí americká ekonomika. K pochopení toho, proč k tomuto kolapsu došlo vůbec nepotřebujete ekonomické vzdělání. Spíše se k tomu hodí zdravý český selský rozum.

Představte si, že jste vynalezli integrovaný obvod. Součástka, kterou dnes najdete snad úplně ve všem. Součástku, bez které vám neprodají ani rohlík, protože i kasa v obchodě je vlastně počítač.

Jistá firma v Americe vynalezla integrovaný obvod. Jen pro úplnost, byla to firma FAIRCHILD a bylo to v roce 1958. Jenomže vedení firmy chtělo větší zisky, proto výrobní linku přemístilo z Kalifornie do Číny.

Číňané se jistě dají vyškolit na obsluhování naší plně automatické linky a na rozdíl od Američanů to budou dělat „za hrst rýže“. A nám (vedení firmy FAIRCHILD) vzroste zisk – to přece není k zahození, že jo. Čítať ďalej

Opilec Václav Havel, – Jiří Wolf

Když byl Václav Havel ze zdravotních důvodů propuštěn z Borů (míním, že to bylo v roce 1983, tedy v roce, kdy jsem byl znovu zatčen a poslán do kriminálu), pracoval jsem u Dopravního podniku Metro a to na stanici Kačerov. Měl jsem krásnou a slušivou uniformu dozorčího v barvě hnědé a abych řekl pravdu, měl jsem s ní u ženských úspěchy. Takhle jednou po práci, míním, že to bylo na jaře, jsem s velkou námahou nakoupil nedostatkové ovoce a šel za Václavem Havlem na internu do nemocnice Pod Petřínem. Prý už mu je po tom zápalu plic lépe a může přijímat návštěvy rodinných příslušníků a přátel. To jsem se dozvěděl od Aničky Šabatové.

Maroda jsem našel na nemocniční chodbě, kterak tam seděl obklopen chumlem přátel a rodinou na bílé lavici, celý chudák zbědovaný a hubený. Tak jsme tiše kecali o všem možném, anžto v nemocničním županu obejdovali na chodbě dva „důkladně zamaskovaní“ tajní. Já marodovi předal ovoce, však Václavovi to radost neudělalo. Olga mne poprosila, abych skočil do pokoje Vaška a vyčistil jeho stolek a lůžko od alkoholu. Podala mi velkou igelitovou tašku a řekla: “Jiří, hlavně se tam dostaň nenápadně, ať nemá Vašek žádné podezření.” S tím, že si musím odskočit na záchod jsem úspěšně dorazil do jeho pokoje a začal důkladně očisťovat jeho nemocniční lůžko od pekelného zlořádu. Čítať ďalej