Názory diskutujúcich sa nie vždy zhoduju s názormi tvorcov blogu Hlavu Hore.
Nepreberáme za ne žiadnu zodpovednosť. Blog Hlavu Hore funguje nezávisle od iných blogov alebo akýchkoľvek združení, či organizácii na svete.
Tento krát sme pre Vás a Vaše detičky pripravili niečo, čím sa dajú spríjemniť dlhé chvíle, keď počasie vonku nepraje radovánkam na čerstvom vzduchu. Znovu dostane zabrať vaša fantázia a vaše šikovné ruky. Rodičia strávia príjemný čas so svojimi potomkami a detičky zas využijú svoju fantáziu pri tvorbe postavičiek a námetov na divadelné predstavenie.
My sme pre vás pripravili návod ako si vyrobiť divadielko a k tomu návod na výrobu postavičiek a hru Červená Čiapočka.
Dúfame, že sa Vám tento nápad zapáči a užijete si veľa zábavy. Tak hurá do divadla.
Publikáciu, ako je u nás už dobrým zvykom, zasielame našim rodinkám poštou a pre vás ostatných je dostupná TU.
Dnes som si úplne náhodou zapla STV1, kde práve vysielali pesničkovú súťaž Eurovízia. Moderátor práve ohlasoval pieseň a pre mňa úplne neznámu speváčku Kristínu.
Čo ma však donútilo spozornieť bol názov piesne „Horehronie“. Po všetkých tých piesňach o láske a zrade, peniazoch a rytmusovských oplzlostiach, ktoré na nás denne chŕlia naše rádiá bol tento názov pre mňa dostatočnou výzvou prestať v surfovaní po TV vlnách a pozrieť si o čo ide. A veru neľutujem. Musím povedať, že by som bola rada, keby túto súťaž táto pieseň vyhrala a šla nás reprezentovať na medzinárodnú úroveň.
Po Karlovi Duchoňovy a jeho „ V dolinách“ to bola za taký dlhý čas konečne pieseň o našej nádhernej krajine. Ak som na nejakú zabudla ospravedlňuje sa. Táto pieseň príjemne pohladila dušu každého Slováka.
Predpokladám, že veľa ľudí bude mať proti tomu čo som napísala milión výhrad, ale koľko ľudí, toľko chutí. A mne sa toto páčilo. Priznám sa, že bežne počúvam úplne iný hudobný žáner, toto ma však jednoducho zaujalo. Oceňujem výborný text a dobrý boli aj tanečníci, v ktorých tanci bolo použitých mnoho prvkov z ľudových tancov. Akurát možno by som vytkla trochu hudbu, lebo tá mi pripomenula skôr rozprávku o Šeherezáde, ale nemôžeme mať všetko, že?
A tu je táto pieseň pre tých, ktorí ju nevideli, s veľmi pekným videom.
Šerif Joe Arpaio vytvořil „stanovou věznici” proto, aby pomohl ušetřit státu Arizona miliony dolarů výdajů, které by jinak stál jakýkoliv jiný vězeňský komplex.
Na vězeňské jídlo vydává o 20 centů méně na porci a nechává si za něj od vězňů platit.
Keď sa naši parlamentní darebáci rozhodnú dvihnúť si preferencie aj za cenu hlúpych zákonov, je na nás všetkých, aby sme im v tom zabránili. Jedným z takých je aj posledný výkrik a pokus o spopularizovanie sa medzi určitou skupinou ľudí návrhom zákona jedného z Dzurindových poskokov poslanca Galbavého o chove „ nebezpečných bojových“ psov. To, že tento návrh spolu s ním predkladá napríklad aj ďalšia ozdoba parlamentu poslankyňa Plháková, ktorá sa rozhodla zviditeľniť aj inak ako veľkými výstrihmi asi vraví za všetko.
Po Slovensku sa v súčasnosti rozbehla petícia proti tomuto nezmyselnému návrhu, ktorý má za cieľ naplniť samotnými poslancami rozkradnutú štátnu kasu a v konečnom dôsledku môže viesť k úplnej likvidácií niektorých plemien psov. Dosť kruté, keď si uvedomíme, koľko zvieracích druhov sme už vyhubili našou činnosťou na tejto planéte. Pointou novely sú v prvom rade celkom slušné poplatky, ktoré by museli majitelia a chovatelia takýchto psov platiť. Prečo si však niekto myslí, že keď za psa zaplatím tento si to uvedomí a bude sa správať „slušne“ je pre mňa záhada. A už úplnou záhadou je pre mňa prečo sa to má týkať len psov, ktoré sa všeobecne nazývajú „bojové“, keďže akúkoľvek bojovnosť v nich vzbudzovali ľudia. Ja osobne takého psa doma mám a jediné s čím bojujeme je jej „mlsná“ papuľka. A keď si nejaký arogantný hlupák s malým egom zaplatí tieto poplatky, lebo proste na to má, tak to stále nie je záruka, že bude vychovávať psa k „nebojovnosti“. Čítať ďalej »
Zemetrasenie, humanitárna pomoc a mŕtvy starček v Kútoch po nevítanej návšteve cigánskych vrahov.
A že ako tieto témy spolu súvisia? Úzko milí priatelia, veľmi úzko.
Haiti je krajina, ako žiadna iná. Je to černošská republika, kde sa nepracuje, kradne a žije v neskutočnej biede. Je to krajina, ktorá je, zemetrasenie nezemetrasenie odkázaná na pomoc dobročinných organizácií s celého sveta. Nebudem tu teraz opisovať ako to tam funguje, odporúčam prečítať článok Rasa, farba a chaos: príbeh Haiti na Beo.
Slovensko
Že vám ich spôsob života niečo pripomenul? No nie ste sami. Presne ako keby niekto opisoval život našich cigánskych príživníkov. Nepracovať, kradnúť, vraždiť a čakať na milodary od okolitého sveta, teda vlastne len od nás ostatných. Aj keď predsa len jeden rozdiel tu je. Na Haiti prispelo veľmi veľa ľudí dobrovoľne, zatiaľ čo na cigáňov platíme bez toho, aby sa nás niekto niečo opýtal. Čítať ďalej »
Pred nedávnom som čítala výrok Tomáša Baťu, ktorý povedal v jednom rozhovore počas veľkej hospodárskej krízy v roku 1932.
“Prelom hospodárskej krízy? Neverím na žiadne prelomy samé od seba. To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iný názov pre mravnú biedu. Mravná bieda je totiž príčina, hospodársky úpadok je následok.
V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok možno sanovať peniazmi. Hrozím sa dôsledku tohto omylu.
V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej biedy, pracovať a šetriť a urobiť prácu a šetrnosť výnosnejšími, žiadúcejšími a čestnejšími než leňošenie a mrhanie. Čítať ďalej »
Rok 2009 bol z mnohých hľadísk pre združenie Hlavu Hore úspešný.
Za náš najväčší úspech považujeme zorganizovanie športovo spoločenského rodinného podujatia Uzatváranie prázdnin s Hlavu Hore na východe Slovenska, ktoré my voláme detská chata. O zorganizovanie takejto akcie sme sa snažili od našich začiatkov, ale nebolo to také ľahké ako sme si predstavovali. Bez našich priateľov a sympatizantov na východnom Slovensku by to ani nebolo možné. Ale spoločnými silami sme, dúfam, položili základný kameň týmto rodinným stretnutiam.
Navštevujeme niektoré naše spriatelené rodiny a snažíme sa im pomáhať v ich ťažkých situáciách. Nadviazali sme niekoľko nových priateľstiev, spoznali nové rodiny s deťmi a rozvinuli spoluprácu s niekoľkými aktivistami a organizáciami. Čítať ďalej »
Moje meno je Milan, mám 16 rokov, a bývam v Púchove. I keď naše mesto Púchov patrí medzi tie rozlohou menšie, mám ho veľmi rád. Mám tu rodinu a veľa priateľov, ktorí sú mi vzácni a veľa pre mňa znamenajú.
V tomto článku, však vôbec nechcem opisovať to čo sa mi v našom meste páči, ale práve naopak, chcem v ňom vyjadriť svoje znepokojenie.
Všimol som si, že v poslednom čase sa v našom meste čoraz viac začali robiť takzvané „punkové koncerty“, ktoré sa stali obľúbeným miestom aj mojich spolužiakov a rovesníkov. I keď sám nemám nič proti punkovej móde a jej výstrednému štýlu obliekania, posledný takýto koncert ktorý sa odohral v sobotu 26.12.2009 v našom meste ma jednoznačne utvrdil, že sa jedná o primitívny a asociálny spôsob zábavy. Čítať ďalej »
Milí priatelia
