Ako sa žije naozaj v Grecku? postrehy priamo z miesta činu.

Grécko je asi momentálne najčastejšie skloňovanou krajinou v celej Európe. Nepokoje v uliciach sa stupňujú, štrajky pokračujú a ľudia sa búria. Celý systém je na spadnutie, Európska únia sa rúti do záhuby. Každý hľadá vinníka, ktorý za to môže…avšak odpoveď je taká, že si grécky ľud za to môže sám.

Keďže sa momentálne nachádzam v tejto krajine, rada vám priblížim ako fungujú niektoré veci v Grécku. Ako asi vyzerá bežný deň v Grécku? Ráno vstanem a vychystám sa do školy, kráčam za svojim vysnívaným miestom, kde stoja autobusy. Občas. Ale treba dávať pozor, tu má každý človek auto, motorku alebo aj dve. Na cestách sa premávajú všetci ako o preteky, trúbia po sebe, každodenná rutina, nič zvláštne. Na prechode vás nikto nepustí, jedine ak nadržaný Grék, ktorý si chce prehliadnuť vaše pozadie. Možno aj to je jedným z dôvodov, prečo je náročné sa niekam dostať peši, pretože málokde majú vybudované chodníky. A však načo. Kto by ich potreboval, keď má každý auto. Ak sa teda chcete vybrať niekam popri ceste, je to hazard so zdravím. Ak aj nájdete chodník, je väčšinou v dezolátnom stave, ale to nikoho nezaujíma. Autobusová doprava funguje podivným spôsobom, ktorý by neodhalil ani Sherlock Holmes.

Na centrálnom trhovisku.

Na centrálnom trhovisku, na hrášok na kareláb …… kto by nepoznal túto pieseň od skupiny Lojzo?

Ja si na ňu spomeniem vždy, keď sa vyberiem na tzv. Miletičku. V tejto dobe, keď je sezóna rôzneho domáceho ovocia a zeleniny tam chodím v podstate každý víkend. Domáca zeleninka, ovocie, čerstvý syr alebo domáca kyslá kapusta. Potraviny, ktoré síce dostaneme aj v hypermarkete a aj oveľa lacnejšie, ale domáce je predsa len domáce. Kvalitnejšie, zdravšie.

Neviem, ako vyzerala Miletička v časoch vzniku známej piesne, ale od čias, keď sme tam chodili s mamou ako malé deti sa zmenila poriadne.

Tržnica voľakedy slúžila na stretnutie ľudí a predvíkendové nakupovanie surovín na víkendový obed. Ľudia si našli čas na ochutnanie kyslej kapusty alebo pokecanie s priateľmi pri poháriku domáceho vínka. Ako deti sme dostali langoš a malinovku.

To bolo v časoch tzv. komunizmu. Dnes sa Miletička stala miestom zhonu, pofidérnych čínskych obchodníkov a načierno predávajúcich otravných cigánok. Množstvo ľudí, hlava na hlave, nervózne gestá a okrikovanie sa. Minulý víkend tam dokonca Alojz Hlina rozdával letáky na podporu svojej kandidatúry na primátora Bratislavy. Je to proste miesto, kde to žije.

Český občan (platné aj na Slovensku) sa pýta ako neplatiť za štátne služby, ktoré nepotrebujeme.

Vážený státe, pane Klausi, pane Nečasi, pane Kalousku, pane Johne, pane Sobotko a soudruhu Filipe,

rád bych věděl, kam mám zajít, abych se mohl úplně odhlásit ze státního penzijního systému.
Mám na mysli podepsání nějakého prohlášení (reversu), že až budu starý, nebudu od státu požadovat žádný důchod a na oplátku teď nebudu na tento systém muset platit.
Rozhodl jsem se totiž, že bude jistější, když si sám budu spořit ve fondech, založím si akciové portfolio a koupím si na hypotéku nějakou nemovitost, kterou pak v důchodu buď prodám, nebo pronajmu.

Mám totiž obavu, že jinak teď budu platit vysoké daně a až mi bude 65, stát řekne:”Sorry,nejsou peníze na důchody – můžou za to předchozí vlády, to my ne. Jo a vy jste si vedle toho spořil do státem podporovaných penzijních fondů? Sorry, ale inflace produkovaná minulým vedením ČNB tyto úspory znehodnotila, nehledě k tomu, že vám ty úspory zdaníme sedmdesáti procenty,aby bylo na důchody pro ty, kteří si nespořili. Jak by k tomu ti chudáci přišli,že.?“

Zároveň bych chtěl úplně přestat platit sociální pojištění, protože si myslím,že v mém oboru je riziko nezaměstnanosti relativně malé.
Platit si toto pojištění má smysl přeci pouze pro ty, kteří mají reálný důvod se nezaměstnanosti obávat, ne? Kdyby mi patřila Petřínská rozhledna, asi bych si ji také nepojišťoval proti povodni…

Aj Kocúrkovo sa môže len pozerať na naše školstvo

To, že na Slovensku sa dejú veci, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani obyvatelia slávneho Kocúrkova sme si už nejako zvykli.  To čo sa však momentálne odohráva v našom školstve by už asi aj Kocúrkovčanov dostalo.

Klasicky, ako skoro každý rok, aj tento prvý september učitelia musia zabudnúť na spôsob učenia a učebnice z minulého roka a naskočiť na znovu zreformovaného školského osla.

Nové učebnice, nové vedomosti. Aj keď budem úprimná, ja osobne si neviem predstaviť čo také prevratné už môžu zmeniť v učebniciach prvých ročníkov základnej školy. „A“ sa bude stále písať rovnako, 2 + 2 bude vždy 4 a ani príroda sa nemení podľa potrieb úradníkov z ministerstva.

Ale tak čo už. Niekto niečo vymyslel, vykázal si činnosť, zobral dobrý plat, prázdniny skončili, a tak sa môže začať učiť. Naivná predstava.

Učiť sa síce môže, ale nie je z čoho. Kompetentný nejako zabudli domyslieť, že deti učebnice potrebujú a bez nich to pôjde veľmi ťažko. Malé deti si nedokážu písať poznámky počas prednášky ako vysokoškoláci a knižky používajú aj v škole aj doma. A tu máme prvý kocúrkovský paradox. Dnes v správach uviedla hovorkyňa ministerstva školstva, že učebnice pôjdu do tlače v najbližších dňoch. Žeby kompetentní zabudli, že školský rok začína 2. septembra, teda deň po štátnom sviatku Dňa ústavy? Asi áno, predsa len oni chodia do práce denne a prestali asi vnímať koniec prázdnin a začiatok školského roka. Inak by sa nemohlo stať, aby sa učebnice dali do tlače cca mesiac po začiatku školského roka.

Strelci, asociáli a slepá spravodlivosť.

Tak a máme tu štátny sviatok. Teda smútok. Sviatok bol včera.

Hneď po tom ako sme oslávili Deň ústavy, smútime za obeťami streľby v Devínskej Novej Vsi. Všetci už vieme z oficiálnych informačných zdrojov, čo sa stalo. Nik však nevie prečo. Pri čítaní internetových diskusií sa vynára množstvo názorov a dohadov. Pri čítaní novinárskych článkov a sledovaní reportáží zase množstvo protichodných informácií.

V jednom článku sa dozvedáme, že strelec bol slušný človek, s ktorým nikdy nik nemal problémy. Ani v bývalých zamestnaniach, ani v streleckom klube, ktorého bol členom a ani v paneláku. Na druhej strane som sa dnes dočítala, že nejaký, samozrejme nemenovaný, ex kolega vyhlásil, že bol čudák, chodil v maskáčových nohaviciach a nemal rád cigáňov. Tak to je potom čudná minimálne polka chlapskej populácie nielen na Slovensku. A keby len chlapskej. Na tom, že niekto má niečo proti cigáňom v dnešnej dobe nevidím vôbec nič čudné. Ja osobne sa skôr divím tým, čo ich stále slepo obhajujú. Dokonca pokiaľ je mi známe, vyvraždení asociáli z bytu z väčšej polovice cigáni neboli.

Na řadě je Slovensko?

George Friedman ve své knize „Sto příštích let“ říká, že po rozpadu Sovětského svazu, tedy po rozpadu bipolárního světa, se opět objevily v plné síle „zamrzlé“ spory, které silná bipolarita rozděleného světa držela na uzdě.

Jako příklad uvádí tzv. „zónu (politického) zemětřesení“ která se na euroasijském kontinentu rozprostírá od Kyrgyzstánu, přes Pákistán, Írán, Afghánistán až po Turecko a do bývalé Jugoslávie. Říká: “Tento region byl vždy geopolitickým kritickým, bodem, ale konec studené války zde obrazně podpálil sud střelného prachu….. Celý systém mezinárodních vztahů vyletěl do vzduchu….. To, co bylo pevné, se roztříštilo.“

Dalším okruhem, který nás mimořádně zajímá a který G. Friedman pro Evropana poněkud překvapivě řadí do kapitoly o problému „americko-džihádských válek“, je jugoslávské válka. Rozpad Jugoslávie, jednoho z výsledků Versailleského míru (viz např. zde).

Uvedené informace jsou poněkud povrchní, chybí v nich například mnoho základních informací právě o otázkách, které nás nejvíce zajímají, a to vztahů následnických států, nedávno Jugoslávie, Československa a dnes hlavně Maďarska.

Nenápadně, ale vytrvale posledních dvacet let roste nebezpečí destabilizace podunajského regionu ze strany Maďarska. Většinou jsou českými novináři a intelektuály bagatelizovány, což vede jen k zvyšování problémů, do jejichž řešení budeme tak jako tak vtaženi. Maďarsko a vývoj jeho vztahů jak vnitropolitických, tak zahraničních je jednou z ukázek problémů, které nemůže pominout žádný stát a žádné národní společenství. A tou je otázka jeho přežití na daném místě a v daném čase.

Jak píše G. Friedman: “Národy a politikové se snaží dosáhnout svých bezprostředních cílů a omezuje je v tom realita, tak jako šachového velmistra omezuje šachovnice, figurky a pravidla hry…

.. geopolitika předpokládá dvě věci: Za prvé – lidé se organizují do útvarů, které jsou větší než rodiny… a musí se tedy nutně zabývat politikou…

.. lidé zachovávají přirozenou věrnost prostředí, do něhož se narodili, tj. věrnost lidem a místům…. Věrnost …. národu je lidem přirozená. Vztah mezi národy je v lidském životě zásadní, což znamená, že možnost války je vždypřítomná..

Voľby 2010 (stručne z pera Freemana)

Priznám sa, že som volebnú kampaň nejako extra nesledoval, takmer vôbec. Koniec koncov, ak by voľby mohli niečo zmeniť, už dávno sú zakázané, ako napísal kedysi niektorý z veľkých mužov histórie. No a na Slovensku to zrejme platí dvojnásobne. Zlodejov z kauzy vlakový tender, tretieho mobilného operátora a iných, dnes už – ako inak – zväčša zabudnutých káuz počas vládnutia SDKÚ vystriedali pseudo-národovci a post-komunisti a jednoznační oportunisti s nástenkovým tendrom, emisiami … a tých zase striedame známymi i menej známymi tvárami s modus operandi, ktorý sa rozhodne zrejme od predchádzajúcich líši nebude.

Avšak zaujímavým detailom volieb je vcelku nepochopiteľný mačkopes vo volebnom zákone – možnosť zástupcov strán kandidovať na kandidátkach iných strán. Takto sa nám do parlamentu po chrbte strany Most-Híd vyviezli 4 zástupcovia slovenských sionistov z OKS (ktorí by za normálne fungujúcej demokracie nemali so svojimi 8 členmi ani minimálnu šancu sa dostať do parlamentu), čo zaručuje, že na Slovensku ďalšie 4 roky pokoj nenastane. Inými slovami – okrem iných budú politiku “tvrdiť” aj politické šábes-gojim kreatúry z okraja politickej scény. V tomto prípade je priam iróniou, že v parlamente podobným spôsobom nesedia ľudia z Kotlebovej ĽS-NS. Minimálne v percentách totiž majú väčšiu podporu ako OKSionisti.

Voľby 2010 – aby sme sa raz nemuseli hanbiť

Trianon znamenal vzkriesenie Slovenska

Nem, nem soha! (Nie, nie nikdy!) znelo Budapešťou, keď z Paríža prišla správa o trianonskej dohode zo 4. júna 1920. Po celej krajine viseli čierne zástavy na znamenie smútku.

Pohľadnica s názvom Mapa približných hraníc Česko–Slovenského štátu. (koniec roku 1918 – začiatok 1919). Slovensko je požadované v značnom rozsahu, jeho južná hranica sleduje rieku Dunaj a zasahuje až do vzdialenosti necelých 35 km na sever od Budapešti. Ohraničený priestor štátu je vyfarbený červenou.

Mimo jej nových štátnych hraníc zostal po rozčlenení Uhorska žiť takmer každý tretí človek s materinským jazykom maďarským. Z tejto traumy sa Maďarsko nespamätalo ani po 90 rokoch.

Približne 800–tisíc Maďarov z 10–miliónového národa sa ocitlo vtedy v novom štáte československom, ktorému pripadla podľa mierovej zmluvy aj Podkarpatská Rus. Pritom vyjednávači z Budapešti sa na Parížskej mierovej konferencii usilovali stoj čo stoj presadiť, aby aspoň južné Slovensko zostalo súčasťou Maďarska.

Pochody a to okolo nich

Nie je pochod ako pochod, nie je párty ako párty a nie je demonštrácia ako demonštrácia.

Keď sa vyberú do ulíc nacionalisti, je to pochod fašistov. Keď sa stretnú nacionalisti čo i len na opekačke v lese, je to organizovaná skupina násilníkov z radov neonacistov. Keď sa vyberú demonštrovať národovci za slobodu slova, ktorá im je mimochodom zaručená ústavou, hneď je to popieranie, šírenie a propagácia ktoviečoho.

Keď sa však vyberú do ulíc homosexuáli, transsexuáli, lesbičky a iní psychicky chorí ľudia, tak to je boj za práva, za zrovnoprávnenie a neviem čo všetko. A je to v poriadku. Všetci im fandia, vyjadrujú podporu, tlieskajú. Aj keď bojujú za veci, ktoré sú proti ľudským, božím a dokonca aj prírodným zákonom.

Morálka na týchto akciách je tiež veľmi rozdielna. Zatiaľ čo na nacionalistických akciách je prísny zákaz alkoholu, vulgárnych a agresívnych prejavov, akcia, ktorá sa konala v Bratislave, bola presne opačná. Bol to jeden veľký hnus.