Pripomíname si slovanských vierozvestov – Sviatok Cyrila a Metoda

Dnes, 5.júla  máme na Slovensku štátny sviatok. Je to deň, ktorý bol zasvätený spomienke na svätého Cyrila Metoda. Títo dvaja svätí sú významní  v slovanských krajinách, a dokonca sa o nich hovorí  ako o “apoštoloch  Slovanských”.

Prečo majú v našej histórii také významné postavenie?

V roku 863 nl., Konštantín (neskôr nazvaný Cyril) a Metod boli odoslaní z Byzantskej ríše na Veľkú Moravu (oblasť, ktorá zahŕňala západné Slovensko v deviatom storočí, a v ktorom bola  Nitra najdôležitejším kniežatstvo). Prišli sem na žiadosť kniežaťa Rastislava, kráľa Veľkej Moravy, ktorý chcel obmedziť  vplyv Frankov a požadoval, aby jeho ľudia evangelizovali v ich vlastnom slovanskom jazyku. Konštantín a Metod vytvorili Hlaholiku, ktorá sa neskôr stala základom pre cyriliku a niekoľko náboženských prác, vrátane Biblie, bolo preložených do starobylého slovanského jazyka. Vytvorenie a používanie Hlaholiky znamenalo začiatok, kedy slovanské národy položili základy pre svoje vlastné kultúry.

Komu vadí tabuľa?

Boj o pamätnú tabuľu na politickú objednávku sa začal a samozrejme, že si príležitosť prihriať svoju polievočku nenechali ujsť ani naši najhumánnejší ĽPR, čo by každého s iným názorom ako oni bili a vešali kam by šlo a vyhlásili Bologovy a Filekovy podporu a na TU dokonca môžete podporiť aj virtuálnym podpisom ich snahu o zviditeľnenie sa

Skúsme sa na celú túto kauzu pozrieť ako klasický občan, ktorý nemá vlastný názor na túto tému, lebo sa o ňu jednoducho nezaujímal. Ja som si spravila taký malý prieskum medzi kolegami, ktorý presne do tejto skupiny zapadajú a ich reakcia bola jednoznačná: Nechápeme, čo tí ľudia riešia. Nech už to bolo ako bolo ale je to časť našich dejín a z dejín sa máme poučiť a nie tváriť sa, že neboli. Potom sa ešte niektorý zaujímali, kto platil tú tabuľu a celú réžiu okolo domu a keď som im povedala, že je to súkromné nadšenie pár ľudí, tak si len poťukali po čele, či sa ľudia v Bytči majú tak dobre, že toto je najväčší problém, ktorý trápi ich poslancov.

Tak mi teda povedzte koho títo poslanci zastupujú. Od dňa, keď tabuľu pán Pánis zavesil na rodný dom pána prezidenta ubehlo už niekoľko rokov. Občania okolo nej chodili, viac menej si ju nevšímali a zrazu vadí? Prečo? Lebo dvaja šašovia povedali?

Kam zmizel zlatý poklad republiky

Dostala se mi do rukou pozoruhodná kniha Stanislava Motla, která ve svém podtitulu má napsáno: O tom, jak jsme museli spojencům platit zlatem za to, že naši vojáci mohli po jejich boku umírat ve válce proti Hitlerovi. Tenhle podtitul mne zaujal a proto jsem se dal do jejího čtení. A aby bylo jasno, kniha nebyla napsána za dob cenzury před rokem 1989, ale v roce 2003. Z knihy jsem si odnesl vedle mnoha poznatků i ten, že jsme byli nejen pro Sovětský svaz nevyčerpatelnou studnicí, ale že i Ti, ke kterým se vždy shlíželo jako k našim spojencům a vzorům, nebyli až zase takovými přáteli, jak by se na první pohled zdálo.

A závěr knihy mne doslova šokoval a jsem přesvědčen, že by šokoval i vás, když se dočtete, že část zlatého pokladu v historických mincích i zlatých cihlách byla již v době demokracie po r. 1989 zcela bezostyšně prodána, aniž by o tom veřejnost věděla. Mohu zaručit objektivním potenciálním čtenářům, že budou překvapováni v každé kapitole a na mnoho věcí si udělají možná jiný názor, než měli dosud.

Černovská tragédia

Slovensko si zajtra pripomenie tragické udalosti, ktoré sa odohrali 27.októbra 1907 v Černovej. Udalosti, ktoré upozornili celý svet na národný útlak Slovákov v Uhorsku.

Obyvatelia obce, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka, sa pred 102 rokmi vzopreli rozhodnutiu úradov o vysviacke nového černovského kostola, pätnásť z nich zaplatilo za svoj nesúhlas životom, niekoľko desiatok bolo zranených. Udalosti v Černovej a streľba žandárov do zástupu nevinných ľudí vyvolali ostré reakcie nielen doma, ale aj za hranicami vtedajšieho Rakúska-Uhorska.

Rok 1907 bol pre Černovčanov ťažkým rokom. Robotníci z fabrík, pltníci a drobní roľníci si so svojimi ženami za pomoci peňažných zbierok stavali na vŕšku pri dedine kostol, aby nemuseli chodiť na omše do štyri km vzdialeného Ružomberka. K vybudovaniu chrámu prispel veľkou mierou rímskokatolícky ružomberský farár, černovský rodák Andrej Hlinka, ktorý z celkových nákladov 80.000 korún potrebných na stavbu vykryl 60.000 korún zo zbierok a svojho súkromného majetku.

Čo robiť s cigánskou kriminalitou?

Ak nás budú za naše riešenia kritizovať iné štáty EÚ, môžeme im akýkoľvek počet Rómov poskytnúť na uplatnenie ich riešení.

Ak niekto nechce pracovať, je to jeho slobodná voľba. Stráca však tým právo žiadať od štátu čokoľvek s výnimkou poskytnutia najnevyhnutnejšej zdravotnej starostlivosti.

Aké majú práva susedia Rómov? Práva Róma predsa nikto neobmedzuje ani nespochybňuje. Práva jedného však končia tam, kde začínajú ohrozovať práva iného.

Ani cent zadarmo. Sociálne dávky by si mal každý odpracovať formou verejnoprospešných prác. Neporiadku okolo ciest, v mestách a dedinách je dosť.

Bieli tu nie sú na to, aby sa starali o Rómov.

Dať im prácu. Žiadna práca nie je zbytočná. Práce je dosť aj tej jednoduchej. A keď odmietnu pracovať, zobrať im deti do ústavov pretože nedokážu zabezpečiť ich riadnu výchovu a dospelým dávať dávky iba na prežitie. Stavať veľkokapacitné väznice nie ako hotely, ale ako väznice. Aby väzenie bolo trestom a nie iba odlúčením od rodiny. Mohol by sa kopať kanál cez celé Slovensko na položenie optického kábla, ktorý by bol informačnou diaľnicou. Je možné čistiť vodné toky, likvidovať nelegálne skládky, triediť druhotné suroviny a hlavne upratať si neporiadok po sebe a okolo seba.

Integrácia Rómov spôsobuje, že obce padnú na úroveň osád.

Manifest slovenského národa – Žilinská dohoda 1938

5. – 6. októbra 1938 sa v Žiline v Katolíckom dome konalo rokovanie siedmich politických strán. Výsledkom rokovaní bolo vyhlásenie autonómie Slovenska, ktorú z balkóna tohto Katolíckeho domu oznámil Dr. Jozef Tiso. Táto udalosť, ktorú pripomína tabuľa na budove, bola dôležitým historickým medzníkom v boji za zvrchovanosť a samostatnosť Slovenska.

Vývoj udalostí v po mníchovskej zrade štyroch veľmocí (Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka) proti Československu dostali na Slovensku veľmi rýchly spád. Z iniciatívy HSĽS sa zástupcovia väčšiny slovenských politických strán a skupín zjednotili na požiadavke politickej autonómie Slovenska a podpísali 6. októbra 1939 v Katolíckom dome v Žiline Žilinskú dohodu. Pripojili sa tak k návrhu HSĽS na presadenie zákona o decentralizácii zákonnej a výkonnej moci v ČSR. Požiadavky Žilinskej dohody pražská ústredná vláda arm. gen. Jana Syrového akceptovala a ešte v ten deň telegraficky vymenovala poslanca a úradujúceho podpredsedu HSĽS Dr. Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska. Na druhý deň bola vymenovaná päťčlenná slovenská krajinská autonómna vláda. Slovenská politická autonómia bola potvrdená aj legislatívne, ústavným zákonom z 22. novembra 1938. Bol zavedený oficiálny názov štátu Česko – Slovensko. Dvadsaťročný boj Slovákov v bývalej ČSR, aby mali vlastný snem, vlastnú administratívu, súdy a slovenčinu ako úradný jazyk podľa Pittsburghskej dohody sa naplnilo.

161 výročie vzniku prvej Slovenskej národnej rady

V júli revolučného roka 1848 začali poprední predstavitelia slovenského národnopolitického hnutia pripravovať prvé ozbrojené povstanie Slovákov. Koncom augusta a začiatkom septembra sa všetci jeho hlavní organizátori zišli vo Viedni.

Vo vytváranom dobrovoľníckom zbore, ktorý mal byť jadrom povstaleckých ozbrojených síl, boli nielen Slováci, ale aj Srbi, Chorváti, Poliaci a Nemci. Najpočetnejšou zložkou dobrovoľníkov boli študenti z Čiech a Moravy.

Ústredím národnooslobodzovacieho boja sa stala Slovenská národná rada (SNR) ako prvý národnopolitický orgán Slovákov v revolúcii 1848/49. SNR verejne vystupovala už od začiatku septembra 1848, hoci oficiálne ustanovená ešte nebola. Sú známe jej vyhlásenia spred 15. septembra – k obyvateľstvu Viedne, obyvateľom Bratislavy, uhorským Rusínom, českým, moravským, slovenským, talianskym a rumunským vojakom.

Praví bojovníci

Poriadne sa pozrite na B-17 a všimnite si, ako je poškodená – jeden motor nefunkčný, zadná časť, horizontálny stabilizátor a nos rozstrieľané. Bola pripravená na pád z oblohy (toto je maľba umelca podľa popisu oboch pilotov o mnoho rokov neskôr). Potom si všimnite, že vedľa nej letí nemecká bojová stíhačka ME-109. Prečítajte si tento príbeh, myslím, že budete prekvapení…..

Charlie Brown bol pilotom lietajúcej pevnosti B-17 379. bombardovacej perute v anglickom Kimboltone. Jeho B-17 bola prezývaná ‘Ye Old Pub’ a bola v hroznom stave kvôli zásahom flaku a stíhačiek. Kompas bol zničený a miesto toho, aby sa vracali domov, do Kimboltonu, leteli hlbšie do nepriateľského územia.

Milan Rastislav Štefánik: milovaný a zatracovaný

Na otázku, kto je najvýznamnejšou osobnosťou slovenských dejín, väčšina Slovákov povie: Milan Rastislav Štefánik. Dnes 4.5.2009 uplynulo 90rokov od jeho tragickej smrti, a tak je tu opäť príležitosť na množstvo vyhlásení, odvolávanie sa na jeho odkaz, pripomínanie, že práve tá a tá strana či politik kráčajú v jeho šľapajach, bijú sa za jeho česť a pamiatku či nehynúcu slávu.

Na jeho odkaz nadväzujú konzervatívci, čechoslovakisti, národniari aj matičiari. Portrét Štefánika zdobil päťtisíckorunáčku, jeho busta nejednu kanceláriu, práve pod portrétom hrdého generála dáva televíziám interwiev Ján Slota. K Štefánikovi sa hlásia skrátka všetci.

Lothrop Stoddard – U prezidenta Tisa

(úryvok z knihy Lotropa Stoddarda “Into the Darkness”)

V ďalšie ráno sme s majorom vyrazili vojenským autom na moje interview s novým slovenským prezidentom. Malá Slovenská republika, nedávno odtrhnutá od bývalého Československa, je technicky nezávislým štátom, aj keď v skutočnosti je nemeckým protektorátom. Fikcia zvrchovanosti sa skrýva v každom detaile. Major i ja sme museli zaslať naše pasy na slovenský konzulát vo Viedni pre víza pre náš jednodňový výlet do “zahraničia”.

Nádherné počasie predchádzajúcich dvoch dní ustúpilo ťažkým mračnám a dažďu. Von z Viedne, k cestou cez podunajskú nížinu bolo k videniu máločo, nerátajúc močiare a premočená zem. Aby nám zbehol čas, dal som sa do debaty s naším vojenským šoférom, ktorý bol nezvyčajným typom – muž dobrého rodokmeňa s útlymi dlaňami a tmavšími, výraznými črtami. Bol som prekvapený zistením, že ide o Nemca od Kaukazu, jedného z pár prežijúcich z prekvitajúcej kolónie založenej dávno počas cárov, no zničenej boľševikmi počas ruskej revolúcie. Utečúc ako malý chlapec, prešiel mnohými krajinami, navrátiac sa nakoniec do svojej dávnej Otčiny, ktorú predtým nikdy nevidel.